CESTOVANIE   

NAŠE TIPY  |  NAŠE CESTY

Októbrová cesta po Maroku

Po dlhších prípravách konečne vyrážame. Ideme dve posádky a veríme, že obytné autá máme skontrolované pripravené, čas ukáže či je to tak. Keďže podľa informácií ktoré sme získali, očakávame široký rozsah teplôt od miernych mrazíkov v pohorí Atlasu cez mierne teploty na pobreží Atlantiku až po horúčavy na Sahare, vybavili sme sa dostatočnou zásobou plynu vrátene rezervnej fľaše a obe autá sú výborne vybavené od všetkých druhov kúrenia (elektrina, nafta, plyn) až po klimatizáciu motorovú aj obytnej nadstavby. Keďže informácie o elektrických prípojkách v Maroku nie sú lichotivé, zobrali sme so sebou aj elektrocentrálu s výkonom 2200 VA, čo by pre naše dve autá malo ako rezerva vystačiť.
Októbrová cesta po Maroku Do Maroka sme sa vybrali hlavne s cieľom spoznať ho čo najviac a vidieť maximum zaujímavostí a prírody. Našim cieľom nie je návšteva rekreačného strediska niekde pri mori a kúpanie. S týmto nepočítame vôbec. Myslíme si, že karavan je jediný prostriedok, ako sa dá v pomerne krátkom čase s maximálnym pohodlím vlastného domova spoznávať cudzie krajiny, jej zvláštnosti, život ľudí a prírodu.

Presun do Tarify

Pôvodne sme plánovali vyraziť v sobotu ráno, najneskôr o 8 hod. Nakoľko však Murphyho zákony platia vždy a spoľahlivo, naplno sa uplatnili aj pri našom odchode. Nakoniec sme vyrazili o 10 hod. a hranice do Rakúska sme prekročili o 10,30 hod. Do Maroka sa preplavíme trajektom z Tarify (Španielsko), prvý úsek cesty je teda po európskom kontinente a meria cez 3000 km. Naša prvá časť trasy teda bola: Bratislava – Graz – Klagenfurt – Venezia – Milano – Janov – Barcelona – Valencia – La Línea De La Conception – Tarifa. Do Tarify sme mali naplánovaný príchod v stredu poobede, teda na presun sme si vyhradili skoro 5 dní, čo je vzhľadom na nižšiu priemernú cestovnú rýchlosť karavanov postačujúce. Dĺžka trasy bola zvolená dlhšia zámerne, nakoľko sme si naplánovali návštevu Gibraltaru. Bola by škoda prejsť vzdialenosť cez 3000 km a nenavštíviť 40 km vzdialený Gibraltar. Pôvodne sme chceli navštíviť aj Alhambru, ale od toho sme po ceste upustili, znamenalo by to predĺženie trasy o cca 700 km a naviac po bežných cestách, ktorých kvalitu nepoznáme. Toto predĺženie by nám mohlo ohroziť príchod do Tarify, kde máme zraz s ďalšími dvoma karavanmi z Nemecka. Maroko teda budeme absolvovať celkom 4 karavany a doprevádzať nás bude počas celej cesty domorodý Maročan. Pobyt v Maroku bude trvať celkom 21 dní.

Ako cieľ cesty prvý deň sme si vybrali parkovisko pre karavany v Sirmione pri jazere Garda, čo vyžadovalo iba krátku odbočku z diaľnice A4 Verona – Miláno. Podľa údajov z “Board Atlasu” mala byť na parkovisku voda, servisné miesto pre karavany a elektrina. Cena podľa atlasu mala byť 14 € za karavan. Parkovisko sme ľahko našli, je priamo na brehu jazera. Údaje z atlasu však neboli presné, parkovisko bolo vybavené vodou, servisným miestom, povrch státia bol pokrytý gumenou dierovanou rohožou (vynikajúce), avšak alektrické prípojky neboli žiadne a poplatok bol 16 €, namiesto 14 € . Napriek tomu to bol vynikajúci stellplatz s výbornou polohou.

Nakoľko sme prvý deň neprešli plánovaných 1000 km, cieľ cesty druhého dňa sme si neurčili a snažili sme sa dostať čo najďalej s tým, že prespíme niekde na parkovisku, podľa možnosti už v Španielsku. Cesta bola vcelku nezáživná, striedavo pršalo a svietilo slnko, stále sa však oteplovalo. Taliansko sme prešli skoro po prázdnych diaľniciach (bola nedeľa), premávka trochu “zhustla” až vo Francúzsku. Napriek tomu sa nám podarilo prejsť Francúzsko a okolo 21 hod. sme prekročili hranice do Španielska. Príjemné prekvapenie nás čakalo pri prvom tankovaní – cena nafty bola 1,02 EUR za liter a pri ďalšom tankovaní iba 0,96 EUR. Ešte večer sme pokračovali po španielskom pobreží až niekoľko kilometrov za Barcelónu, kde sme na veľkom parkovisku prenocovali (41,28862º N, 1,58921º W). Parkovisko bolo udržiavané, mimoriadne čisté s obchodom a reštauráciou. Na parkovisku ale aj neskôr ďalej nás neustále prekvapovala dokonalá čistota parkovísk a ďalších priestorov, kde sme prechádzali, alebo zastavili. Druhý deň sme prešli 1133 km, čím sme čiastočne dobehli stratu z prvého dňa.

Tretí deň ráno sme pokračovali smerom na Tarifu s cieľom príjsť aspoň do okolia Granady. Cesta cez Španielsko bola striedavo “namáhavá”. Niektoré úseky boli prázdne, iné preplnené, najmä kamiónmi. Inak kvalita španielskych diaľnic vynikajúca. Počasie krásne slnečné s teplotou až do 32º C. Cesta viedla po pobreží až do Alicante, potom odbočila do vnútrozemia a v podhorí Sierra Nevady sme prekonávali výškové rozdiely až 1380 mnm. V navigačnom prístroji sme si nastavili adresu kempu v Granade, ten sa nám však nakoniec nepodarilo nájsť a celkom náhodne (po “krkolomnom” kľučkovaní úzkymi, naozaj veľmi úzkymi, uličkami, kde sme u domácich vzbudzovali patričnú pozornosť) sme natrafili na malý kemp na okraji mesta (37,19215º N, 3,65483º W). Kemp je naozaj malý, ale má elektrinu, vodu, servisné miesto pre karavany a celkom slušné sociálky. Na jednu noc určite stačí. Ešte večer sme si našli cez internet kemp v La Línei, aby sme mohli hneď ráno pokračovať smer Gibraltar, ktorý plánujeme ešte popoludní navštíviť. Nechceme teda strácať čas hľadaním kempu a keďže sa plánujeme zdržať v Gibraltare až do nočných hodín, nechceme karavany nechať iba na parkovisku.

Opäť bolo všetko trochu inak. V prvom rade sme ráno zaspali a namiesto o pol siedmej sme vstávali až o pol deviatej. Feri síce vstal ako sme plánovali, ale nás nezobudil, takže sme z kempu vyrazili o dve hodiny neskôr. Cesta smerom Malaga a ďalej do La Línei viedla horským terénom so značnými stúpaniami a následnými klesaniami a aj keď bola kvalitná, predsa len bola trochu pomalšia. Okolo 12,30 hod. sme dorazili do La Línei a vcelku bez problémov sme našli kemp, ktorý sme mali vopred nájdený cez internet. Bohužiaľ do kempu sme sa nezmestili kvôli dĺžke našich áut. Maximálna dĺžka obytného auta schopného vojsť do kempu bola pod 7 m a túto hranicu sme ani jeden z nás nesplnili, teda do kempu sme sa nezmestili. Keď sme však videli Gibraltarský “kopec”, ktorý bol celý v oblaku, dohodli sme sa, že tam nemá význam chodiť a vyrazili sme smerom do kempu Rio Jara (čítaj Rio Chara) v Tarife, kde máme stretnutie s ďalšími dvoma nemeckými karavanmi (presnejšie s ich posádkami, našimi spoločníkmi na ceste po Maroku). Kemp sme našli po malom blúdení v Tarife, kvôli nepresnému popisu jeho polohy. Kemp sa nachádza asi 2 km za Tarifou smerom na Cadiz po ľavej strane. Je výborne označený a zďaleka viditeľný. Priamo za kempom je niekoľko kilometrov dlhá piesková pláž a samozrejme oceán. Kemp Rio Jara je pekný, udržiavaný a určite splní aj náročné požiadavky návštevníkov. Priamo v kempe je obchod a reštaurácia. Elektrické prípojky majú 10A istič, teda je možné bez problémov používať bežné elektrické spotrebiče. Mali sme zapnutý elektrický ohrev teplej vody a klimatizáciu a istič to prežil bez problémov. Keďže máme k dobru jeden celý deň (stredu), chceme si ráno v Tarife požičať auto a ísť na výlet do Gibraltaru. Dúfame iba, že bude lepšie počasie ako dnes, hlavne aby nebola nízka oblačnosť, pretože byť v Gibraltare a nenavštíviť vrchol Gibraltarskej skaly s opicami (zlodejkami) by bola škoda. Večer dosť fúkalo, bolo zamračené a blýskalo sa. Dúfame, že sa do rána vyprší, alebo aspoň vietor “rozfúka” oblaky. To ale uvidíme až ráno. V kempe sme si ešte pred zaparkovaním vyprázdnili odpadové nádrže a napustili čistú vodu, čím sme boli pripravení vo štvrtok ráno vyraziť na trajekt. Snáď jediným nedostatkom v kempe bol malý tlak vody, takže plnenie nádrží bolo trochu zdĺhavé. Nakoľko sme sa ale nikde neponáhľali, nevadilo nám to.

Gibraltar

Aj keď v tomto príspevku chcem venovať hlavne Maroku, aspoň v skratke niečo o našej návšteve tohoto miniatúrneho štátu. Ráno o ôsmej sme vyrazili na recepciu, kde sme si objednali taxi do Tarify s cieľom požičať si v Tarife auto na jeden deň. Nakoľko sme ešte chceli doplniť zásoby zeleniny, auto by sa nám hodilo aj na návštevu supermarketu. Taxikár nám však povedal, že v Tarife požičovňa aut nie je a ponúkol sa, že nás zavezie až do Gibraltaru za 57 EUR. S tým sme súhlasili, takže sme boli o 9 hod. ráno v La Línei na hraniciach s Gibraltarom. Po prechode hraničného priechodu sme sa po niekoľko desiatkach metrov dostali priamo na pristávaciu dráhu miestneho letiska, čo je pomerne kuriózne. Gibraltar je však tak malý, že pristávacia dráha križuje príjazdovú cestu. Keď lietadlo štartuje, alebo pristáva, celá doprava sa zastaví. Pri odchode sme videli priastávať lietadlo priamo pred sebou, bol to celkom pekný zážitok. Na počasie sme nemali práve šťastie, bolo zamračené a chvíľami poprchávalo. Prešli sme hlavnú nákupnú ulicu “posiatu” rôznymi obchodíkmi, najmä s oblečením a elektronikou. Náš cieľ bola gibraltarská hora, na ktorú premáva lanovka a už pri ceste tam sme sa tešili na opice “zlodejky”, ktoré je veľmi zábavné sledovať pri ich šantení. Po ceste na lanovku nás zastavil “verbovač” na exkurzie autobusom po celom Gibraltare. Ponúkal nám cenu 25 € na osobu s tým, že lanovka stojí 26 €. Nedali sme sa presvedčiť a urobili sme dobre. Lanovka stála 13,50 € a naviac sme mali pekný zážitok z cesty. Hore na kopci bol prekrásny výhľad, bohužiaľ ho ale pokazilo zlé počasie, najmä nízka oblačnosť. Napriek tomu to bolo fajn. Opice sa nedali zahanbiť a šantili “jedna radosť”, zlé počasie im zjavne nevadilo. Občas sa pokúsili niekomu ukradnúť tašku, ale všetci turisti si svoje tašky úzkostlivo strážili, takže opice vyšli naprázdno. Po prehliadke Gibraltaru sme si našli taxi späť do Tarify a v supermarkete sme si doplnili zásoby. Nastal však problém, ako sa dostať zo supermarketu do asi 3 km vzdialeného kempu. Mali sme ale šťastie, jedna domáca pani sa sama ponúkla, že nás do kempu zavezie. Takže nakoniec všetko dopadlo veľmi dobre, videli sme Gibraltar, doplnili zásoby a dostali sme sa úplne bez problémov nazad do kempu.
Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku


Maroko

Konečne teda vyrážame na africký kontinent. Je štvrtok ráno 8 hod., z kempu vyrážame smer prístav Algeciras, do ktorého sa dostávame v hustej rannej premávke bez problémov. Pre zaujímavosť, na juhu španielska je ešte o 8 hod. ráno tma, ale svitanie je veľmi rýchle (podobne rýchly je aj západ slnka). Máme trochu problémy s nájdením správnej lode, ale nakoniec sme zistili, že ešte neprišla, tak sme čakali. Loď doplávala o 9,20 hod. a oznámili nám, že ju budú minimálne 45 min. upratovať. Hneď nám bolo jasné, že nevyplávame načas. Nakoniec sme vyplávali o 11,05 hod a cesta trvala namiesto 2 hodín 3 hodiny. O 14 hod. sme boli v prístave v Tangeri a okamžite nastali zmätky. Pri aute v podpalubí nás poslali na hornú palubu, že tam dostaneme do pasu policajné pečiatky (turistické víza), po príchode hore nám zase povedali, že hore dávajú pečiatky iba tým, ktorí cestujú bez auta a poslali nás späť k autám. Toto sa zopakovalo 3 krát. Boli to celkom “pekné” prechádzky, 3 krát 6 poschodí pešo. Nakoniec sme dostali policajné pečiatky hore. Po výjazde z lode, treba povedať oproti predchádzajúcim skúsenostiam veľmi kvalitnom, sme sa presunuli na colnú kontrolu a asi to bola aj policajná kontrola, kde sme museli absolvovať niekoľko “kolečiek” pre pečiatky. Celé nám to trvalo skoro 3 hodiny. Neboli pri tom žiadne komplikácie, iba domácich kontrolovali značne prísne a dali im vykladať kompletne celý obsah áut. To bolo veľmi zdĺhavé. Inak boli colníci aj policajti milí. Po vybavení všetkých formalít sme vyšli z colného priestoru a prístavu do mesta Tanger a okmažite po pár metroch sme zistili, že nejazdíme v Európe. Každý šofér sa tlačil maximálne ako sa dalo a hlavne každý skoro stále trúbi. Keď niekto na vás zabliká na križovatke, znamená to že on ide a nie že vás púšťa! Na to si treba rýchle zvyknúť. Najhoršia je asi strašná “tlačenica”, každý sa za každú cenu tlačí dopredu, pred vás aj za vás a to z každej strany a naviac všade prebiehajú chodci. Treba byť naozaj opatrný a hlavne sa neznervózňovať trúbením. Ja som začal trúbiť tiež a povedal som si, že nabudúce, ak sem prídem, namontujem si na karavan lodné “trúby”, to bude humor … Som toho názoru, že v cudzine sa treba rýchle prispôsobiť zvykom domáceho jazdenia a potom hrozí menšie nebezpečenstvo. Doposiaľ sa mi to osvedčilo, treba “zapadnúť”. Ak miestni šoféri napr. nepoužívaj smerovky, nepoužívam ich ani ja. Pri zastavení na križovatke sa k autu prihrnú žobráci a dosť neodbytne žiadajú o peniaze. Treba ich ignorovať. Uvidíme ako to bude ďalej, ale toto sa asi nezmení. Na prvej čerpacej stanici za Tangerom sme natankovali a pri platení sme boli príjemne prekvapení cenou nafty. Liter nafty stojí 0,7 €, uvidíme, či to bude takto aj ďalej.

ZOPÁR FAKTOV:
Maroko je štát na severozápade Afriky. Rozloha 446 550 km2, počet obyvateľov 32 725 847, jazyk arabština, francúzština a rôzne berberské dialekty (až 40% obyvateľstva). Náboženstvo: muslimovia tvoria väčšinu 98,7%, zvyšok kresťania a židia. Najvyšší bod Džabal Tubkal (4 165 m n. m.). Hlavné mesto Rabat, štátne zriadenie konštitučná monarchia. Maroko vzniklo 2.3.1956, kedy sa osamostatnilo spod nadvlády Francúzska. Mena Marocký dirham (MAD), je zakázaný jeho vývoz z krajiny. Na podnebie v Maroku má výrazný vplyv pohorie Stredný a Vysoký Atlas. Severozápad krajiny je ovplyvnený stredomorským počasím, ktoré je mierne so zimnými teplotami 16 °C a letnými 28 °C. Oblasť Atlasu sa vyznačuje vysokohorským podnebím s veľkými teplotnými rozdielmi. Na juhu a juhovýchode je typické púštne podnebie s horúcimi dennými teplotami a studenými nocami. Maximálne teploty tu presahujú 40 °C. Obyvateľstvo žije najmä vo veľkých mestách, v ktorých je celkom 45% obyvateľstva. Historické kráľovské mestá sú Fes, Marrákeš, Meknes, Rabat a moderné priemyslové mestá sú Casablanca, Tanger, Oujda a Agadir. Väčšinu obyvateľstva tvoria Arabi a Berberi. V riedko osídlených častiach Maroka žijú Berberi a Haratinovia. Berberi sídlia predovšetkým v pohorí Rif, Atlas a v oázach južne od Atlasu. Haratinovia (potomkovia čiernych otrokov) sídlia v oázach južne od Atlasu. Dĺžka pobrežia je 3.500 km
Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku


Cesta po atlantickom pobreží

Dnes sme prešli iba asi 45 km do kempu Echrigui v meste Asilah. Cesta bola dobrá, teplota vzduchu 26 ºC a obloha krásne modrá. Celú cestu z Tangeru do Asilahu sme išli po pobreží, ktoré je význačné veľkými pieskovými plážami, ktoré však pre nedostatok turistických zariadení zívajú práznotou. Kemp je dostatočne veľký a nakoľko sme v ňom boli sami, mali sme dostatok miesta. Povrch stání pre karavany je pieskový a státia sú pod stromami. Elektrické prípojky boli v dosť zlom stave a zásuvky boli bez ističov. Po našej otázke koľkými ampérmi môžeme zásuvky zaťažiť sme dostali odpoveď že 230-timi. Pripojili sme sa teda a na skúšku sme zapli kúrenie, ohrev vody aj klimatizáciu súčasne. Treba povedať, že prípojky to vydržali bez problémov, teda s elektrinou problémy neboli. Horšie to bolo so sociálkami, úplná katastrófa, našťastie sme neboli na ne odkázaní, v karavanoch sme mali všetko, čo sme potrebovali. Ešte nevieme aké to bude s vodou, zatiaľ sme nenašli prípojku na napustenie vody. V každom prípade, je však marocká voda vhodná iba na umývanie, nie však na umývanie zubov, resp. vypláchnutie úst. Skoro určite by v takomto prípade nastali žalúdočné problémy. Zuby si teda umývame v pitnej vode, kúpenej v PVC fľašiach, ktorú používame aj na varenie. Máme so sebou dostatok kvalitných chemikálii na úpravu a dezinfekciu úžitkovej vody, takže by sme nemali mať žiadne problémy ani ťažkosti zažívacieho traktu. Na úpravu vody používame osvedčený prostriedok CERTISIL s prísadou chlóru a niekoľko kvapiek jódu. Večer išli nemeckí priatelia na večeru do reštaurácie, my sme zvolili vlastnú večeru zo zásob, ktoré sme si doniesli. Keďže sme dnes dosť ustatí, ideme spať trochu skorej, okolo 22 hod., aj keď v Maroku je iba 20 hod. (čas je to posunutý o -2 hod. voči nášmu). Ráno vyrážame ďalej smer Casablanka.

V piatok sme sa zobudili do krásneho slnečného rána s teplotou 17 ºC. Pri pohľade von oknom sme zistili že okolo auta nám pobehujú dve kravy, jedna čierna ako uhoľ a druhá pekná strakatá. Keďže nikde v okolí nebola tráva, celkom sme nechápali čo tu robia, žeby živá mliekareň? Budeme si musieť zvyknúť na časový posun, pretože sme vstávali o 7,30 hod. nášho času ale miestny čas bol iba 5,30 hod. ráno. Odchod z kempu sme si naplánovali na 9,00 hod. ráno, takže sme mali dosť času skontrolovať autá a doplniť potrebné náplne. Keďže nám zostávala hodina času do odchodu, išli sme sa prejsť po meste. Všetko bolo ešte pozatvárané, iba deti išli húfne do školy, čo nás trochu prekvapilo. Boli veľmi čisto poobliekané a na prvý pohľad slušné a disciplinované. Mesto bolo čisté, resp. hlavná cesta, bočné boli dosť špinavé a už sa v nich zrejme dlho neupratovalo. Urobili sme zopár fotografií a po návrate do kempu sme vyrazili smer Rabat. Zámerne sme sa vyhli diaľnici a išli sme po vedľajších cestách, kde sme mohli pozorovať domorodý život. Je zrejme dosť ťažký, aspoň podľa toho čo sme videli. Všade vyprahnutá pôda, ale niekotré polia sa zavlažovali a na niektorých boli aj plodiny. Najprv sme si mysleli že sú to zemiaky. Pri jednom poli kde boli ľudia sme zastavili, videli sme, že niečo zaujímavým spôsobom zberajú. Boli to burské oriešky. S domorodcami na poli sme urobili výmenný obchod, vymenili sme cukríky a čokolády za surové burské oriešky, ktoré boli práve čerstvo nazbierané. Majú zaujímavú chuť, niečo medzi zemiakmi o orieškami. Dali sa ale zjesť. Ďalej po ceste sme natrafili na výrobňu soli odparovaním morskej vody – veľmi náročný spôsob výroby. Mali sme namierené k modrej lagúne, ktorá je pri obci Moulay Bousselham. Lagúna bola skutočne prekrásna, ale obec veľmi špinavá a bol v nej neuveriteľný smrad od rýb, ktoré rybári pochytali a predávali priamo na námestí vedľa mešity položené na zemi a na slnku. Feri bol pozrieť na trhu, kde predávali mäso z ovcí, ktoré bolo voľne zaväsené na slnku a liezli po ňom muchy, neskutočné. V malej reštaurácii v obci sme sa naobedovali. Mali sme celkom strach z hygieny, ale riskli sme to. Dali sme si pripraviť pečené ryby, hranolky a zeleninu. Táto obec je síce letoviskom, ale navštevujú ju iba maročania. Pre maročanov obec predstavuje aj pútnické miesto. V júli sa tu koná jeden z najväčších moussenov. Pozostatky svetca Moulay Bousselhama sú uložené v budove s kopulou nad mestečkom. Pili sme iba koka kolu priamo z fľaše. Pred pohármi sme boli varovaní, rovnako pred ľadom, ktorý sa vyrába z miestnej vody. Po obede sme sa vybrali ďalej do kempu v Sale, čo je predmestie Rabatu. Išli sme po diaľnici, cesta ubiehala celkom v pohode. Pred Rabatom sme ale zle odbočili a nechtiac sme sa dostali do centra mesta a to bola priam katastrofa. Odrazu sme sa ocitli v úplnom centre na tržnici, kde malo problém prejsť aj malé osobné auto. Preplietalo sa tam všetko, predavači, chodci, cyklisti, motorkári aj auta a medzi nimi my na štyroch karavanoch. S Charismou, kvôli jej veľkosti, som prechádzal medzi tým všetkým s centimetrovou presnosťou. Naviac niektoré uličky sa zahýbali do pravého uhla a okrem toho že boli úzke, parkovali v nich aj autá. Túto krkolomnú cestu sme čiastočne aj natočili na kameru, ale následne nám vonku stojaci mladíci začali búchať do okien aby sme kameru vypli, alebo zaplatili, pre istotu sme prestali natáčať. Fotiť nebolo kedy, škoda. Asi po polhodine šialeného posúvania sa sme konečne našli kemp, kde nás čakalo ďalšie prekvapenie v podobe mimoriadne zlého stavu kempu. Sociálky, ako v predchádzajúcom kempe, boli nepoužiteľné, alebo možno použiteľné s veľkým sebazaprením. Spoľahli sme sa teda iba na naše vybavenie. Voda našťastie tiekla, takže sme si s použitím nezbytnej chémie doplnili zásoby a vyprázdnili odpadné nádrže. Najhoršie to však bolo s elektrinou, ktorej prívod bol síce istený 10A ističom, ale napätie v sieti bolo iba 180V, teda nefungovalo nám celkom nič. Musíme sa teda spoliehať iba na vlastné batérie. Keďže zajtra budeme celý deň v Rabate, ktorý je podľa našich informácií krásne mesto, musíme v tomto kempe zostať ešte aj ďalšiu noc. Chladnička pôjde bohužiaľ na plyn, ktorým chceme kvôli Atlasu a Sahare šetriť. Pôvodne sme si vyhradili na Rabat 2 dni, kvôli kempu ale skrátime návštevu mesta na jeden deň a presunieme sa do vraj veľmi dobrého kempu v El Jadide. Uvidíme. Nakoľko je v Maroku práve ramadan, nesú sa vo večerných hodinách celým mestom modlitby až do neskorých večerných hodín. Ideme teda spať a ráno sa vydáme taxíkom do Rabatu na prehliadku mesta. Je s nami náš marocký sprievodca, takže by sme mali vidieť všetko zaujímavé.

Sobota, zobudili sme sa do krásneho slnečného rána, vonkajšia teplota je 19 ºC. Po rannej hygiene a krátkych raňajkách sme pripravení vyraziť na celodennú exkurziu do Rabatu. Napätie v elektrickej sieti kolíše medzi 180V a 220V, takže elektrické spotrebiče fungujú striedavo. Vodu na sprchu sme si radšej zohriali plynom. Večer to asi nebude o nič lepšie, ešte jednu noc to ale vydržíme.

Charakteristické pre marocké mestá je, že sú vždy v hradbách, najmä staršie usadlosti. Je to v podstate viacej opevnení v jednom meste. Za každým opevnením sú obydlia a teraz už vieme, že aj pomerne schátralé príbytky (aspoň zvonka) a všade veľa mačiek. Rabat má 6 miliónov obyvateľov a je v ňom hlavné sídlo kráľa Mohameda VI.-teho, ktoré sme si boli tiež obzrieť aspoň zvonku. Ako prvé sme navštívili opevnenie Oudaya Kasbah (Kasbah znamená pevnosť, resp. opevnenie), ktoré sme prešli úzkymi uličkami. Väčšina domov mala modrú farbu, resp. modré sokle. Vraj to odháňa komárov. Strechy sú zase prevážne zelené, to zase pre šťastie. Na väčšine vstupných dverí do príbytkov je znak nejakého zvieraťa, alebo iný symbol – pre šťastie. Často bolo vidieť z kovu vytepaný symbol včely, alebo fatimy. Záleží to aj na tom, z akého “kmeňa” je obyvateľ domu. Domy boli, aspoň zvonku” v dosť zlom stave, ale vstupné dvere mali masívne, často z cédrového dreva. Uličky boli celkom romantické, atmosféru kazilo iba zopár neodbytných žobrákov. Otŕčať ruku a pýtať peniaze vedia už aj celkom malé deti, pritom nechcú cukríky, alebo čokoládu, ale rovno si pýtajú peniaze. Majú to naozaj dobre nacvičené a vedia sa pri tom aj patrične ubiedene tváriť. Ak zájdete za roh, zase normálne šantia. V Oudaya Kasbah sme si v malej kaviarničke dali kávu a zelený čaj s mätou. K tomu miestne koláčiky, jedna porcia za 7 MAD, čo je asi 0,65 €. Po prehliadke opevnenia sme sa presunuli ku kráľovksému palácu, Palais Roayal, ktorý je samotným mestom v meste s vlastným opevnením. Polícia, ktorá ho strážila nás pustila iba na námestie a pred hlavný vchod do paláca. Po dlhšom čase sme sa ocitli vo veľmi čistom prostredí s peknými a upravenými trávnikmi a kvetmi. Škoda, že tak nevyzerá celý Rabat a možno aj ďalšie miesta. Od kráľovského paláca sme sa presunuli k zrúcaninám Chellah zo 14 storočia, kde boli pozostatky obydlí a mešity, ktorej minaret zostal oproti ostatným stavbám celkom zachovalý. Na jeho vrchole je veľké bocianie hniezdo. Po asi hodinovej prehliadke sme navštívili mauzóleum Mohameda V.-teho, starého otca súčasného kráľa, v ktorom je tento pochovaný. V mauzóleu je pochovaný aj otec súčasného kráľa Hasan II.-hý. Mauzóleum je spojené so súkromným múzeom kráľa a jeho hostí. Toto múzeum navštívíl aj ruský prezident Putin, my sme tú možnosť samozrejme nemali. Mauzóleum navrhol vietnamský architekt Vo Toan a jeho stavba trvala 5 rokov. V mauzóleu sú pochovaní v truhlách z bieleho onyxu Mohamed V. a Hasan II. Pred mauzóleom sú zrúcaniny obrovskej mešity o rozlohe 2 ha. Pokiaľ by táto mešita stála, bola by najväčšia na svete. Mešita sa zrútila pri zemetrasení v roku 1755. Jej minaret však dodnes stojí (2/3 pôvodného, tretina spadla pri zemetrasení) a je neprehliadnuteľný z každej strany pohľadu na Rabat. Týči sa vysoko na kopci pri atlantickom pobreží a jeho mohutnosť si človek uvedomí, až keď stojí vedľa neho. Po prehliadke mauzólea sme sa presunuli do neďalekého hotela Golden Tulip Farah, kde sme sa dobre naobedovali a tiež sa nám podarilo dostať na internet (30 MAD/30 min., t.j. cca. 2,85 € za pol hodiny) a povybavovať si najdôležitejšiu poštu. Snáď sa nám to podarí aj neskôr, ďalej vo vnútrozemí. Poobede sme zašli do Souksu, čo je tržnica v starom meste. Na naše prekvapenie nás nikto “neotravoval” a celkom v pohode sme si mohli poobzerať obchodíky a stoly s tovarom, ktorého tu bolo veľké množstvo snáď každého druhu. Uličky trhoviska boli úzke, plné ľudí, stánkov a tovaru. Po asi hodine prezerania trhu sme počuli hasičské sirény a div sa svete, požiarnici sa rútili touto uličkou, zrejme k nejakému požiaru. Ak niektorý trhovec nestihol svoj tovar okamžite odložiť nabok, čiastočne oň prišiel. Požiarnici veľké ohľady nemali. Bolo skutočným zážitkom pozorovať, ako sa cesta vyprázdňovala a zase v priebehu veľmi krátkej chvíľky boli predavači na svojich miestach a predávali ďalej s úsmevom, ako by sa nič nestalo. Po prehliadke Souksu a malých nákupoch suvenírov sme sa taxíkom vrátili do kempu na dobrú, vlastnými silami pripravenú večeru. Dnes s nami povečeral aj náš marocký sprievodca, museli sme však počkať do západu slnka, pretože je ramadan a on od východu do západu slnka nemôže jesť. Po celom dni sme boli celkom príjemne unavení a dokonca aj trochu opálení od silného slnka, takže sme išli spať. Zajtra nás čaká Casablanka a cieľ našej cesty je kemp v El Jadida. Dohodli sme sa, že vyrazíme o 8ºº hod. miestneho času. Ani v nedeľu sme nespali dlho. Vstávali sme o pol siedmej, aby sme si pripravili autá na ďalšiu cestu, nakoľko nevieme čo nás čaká. Prvý cieľ je Casablanka a v nej prehliadka veľkej mešity, do ktorej sa chceme dostať aj dovnútra. Dohodli sme sa, že nepôjdeme po diaľnici, aby sme videli čo najviac z miestneho života. Diaľnica je síce rýchla a pohodlná, ale na druhej strane jednotvárna a všetky zvláštnosti života Maroka by nám zostali schované. Po ceste do Casablanky to bolo naozaj zaujímavé, vidiek bol miestami odstrašujúci. Skutočne to vidiečania nemajú ľahké. V Casablanke, ktorá je moderným mestom najväčším obchodným centrom Maroka, chceme navštíviť iba mešitu, ktorá je treťou najväčšou mešitou arabského sveta a vraj najväčšou náboženskou mešitou (to sme celkom nepochopili, lebo nevieme aká iná ako náboženská by mala byť). Casablanku s jej 7,5 mil. obyvateľmi sme videli už zďaleka, najvyššie sa ale týčila mešita (jej minaret), ktorá bola naším cieľom. Výška minaretu 200 m je grandióznou stavbou. Do cieľa sme dorazili okolo 10 hod. miestneho času, takže sme mali hodinu na vonkajšiu obhliadku. O 11 hod. sme vošli dnu na exkurziu. Musím povedať, že som už bol všelikde a videl som všeličo, ale tu som bol naozaj v nemom úžase. Mešita Hasana II. je neskutočne veľká, vojde do nej 25 tisíc ľudí a vošiel by do jej vnútra celý chrám Svätého Petra vo Vatikáne. Pri vstupe sme sa museli vyzuť a vnútri chodiť len bosí, alebo v ponožkách, nerobilo to ale žiadne problémy lebo na väčšine podlahy boli plyšové koberce a dokonca mramor podlahy iba príjemne chladil. Nakoľko sa vnútri nemohol používať blesk, snažili sme sa urobiť aj bez neho čo najlepšie fotografie, nájdete ich vo fotogalérii. Dúfam, že fotografie aspoň čiastočne priblížia majestátnosť tejto stavby. V podzemí mešity sú meditačné miestnosti s fontánami, pod ktorými sedia chlapi a meditujú, ženy tam nemajú prístup. Pre očistu žien je extra priestor v podzemí, kde sú umývadlá a bazén. Ako fungujú obrady, očista a meditácie, to sme celkom nepochopili (nebol to však ani náš cieľ). Po hodinovej prehliadke mešity sme po pobreží vyrazili smerom do El Jadidy. Na pobreží sú veľké rekreačné strediská a hotely, ktoré sú krásne a dobre udržiavané. veľké pláže majú dĺžku niekoľko kilometrov A šírku cez 100 metrov. Ku koncu pláži je neďaleko od brehu malý ostrovček, na ktorom je sväté miesto, na ktoré chodia slobodní mládenci naberať silu, ako? Tiež nám to nebolo úplne jasné. Na nás to skôr pôsobilo ako odstrašujúca osada. Posúďte sami podľa fotografie. Po ďalšej hodine jazdy po okresných cestách, celkom kvalitných, sme dorazili do El Jadidy, kde sme ľahko našli kemp (Camping Caravaning International). Keď sme dorazili, bol v ňom s prívesom jeden Holanďan, ktorého sme videli už aj v kempe v Rabate a neskôr podvečer dorazil s karavanom ďalší Holanďan. Takže v celom kempe bolo 5 obytných áut a jeden príves. Kemp je veľký a celkom pekne udržiavaný. Sociálne zariadenia a elektrické prípojky už nebudem komentovať, jedným slovom “Made in Afrika”. Oproti Rabatu však jedno zlepšenie bolo. Akokoľvek zle vyzerali elektrické prípojky, napätie bolo bez problémov a úplne v pohode sme mohli odber zaťažiť až 16 Ampérmi. To bolo po skúsenostiach v Rabate, kde bolo s biedou 180 V frekvenciou slabých 40 Hz naozaj výborné. Bolo kde vypustiť odpad z nádrží a tiež nabrať vodu, ktorá mala dobrý tlak. Problémom v Afrike, zatiaľ všade kde sme boli, sú vodovodné kohútiky, na ktoré nie je možné pripojiť hadicu. Museli sme to vyriešiť lepiacou páskou. Podobne ako doposiaľ všade, aj tu je veľké množstvo mačiek. Aj keď sme do kempu dorazili pomerne skoro, okolo 15 hod., nešli sme už na prehliadku mesta, nakoľko zajtra tu máme oddychový deň, si pozrieme v kľude celé mesto cez deň (nevieme, či bude čo pozerať). Naši nemeckí priatelia chcú ísť pozrieť chov mušlí, nás to však neláka, takže zostaneme v meste. Dnes varí večeru Feri, takže keď toto píšem, už okolo mňa “prúdia” výborné vône. Po večeri sedíme v príjemnej africkej klíme popíjame španielské biele vínko a preberáme doterajšie zážitky.

V pondelok o 9ºº hod ráno vyrážame taxíkom (Fiat Uno v dezolátnom stave bez kľučiek) do mesta El Jadida. Ako prvú navštevujeme Portugalskú medinu (pevnosť za hradbami). Portugalci spravovali mesto od roku 1506 až do roku 1769, kedy ho dobyl sultán Sidi Mohammed Ben Abdallah a premenoval ho z názvu Mazagan na El Jadida, čo znamená Nové Mesto. V Portugalskej medine sú pomerne staré domy vo veľmi zlom stave, je tam, podobne ako inde, dosť špiny a nielen tam, ale potom aj po celom meste nás prenasledoval miestami veľký smrad. Zrejme od rýb a kanalizácie. Celá medina je obohnaná hradbami, po ktorých je možné prejsť. Pri mori je v hradbách brána do starého prístavu, ktorý je funkčný. Na prvý pohľad sme si mysleli že v prístave je vrakovisko starých lodí, po chvíli sme však zistili, že sú to všetko dodnes používané lode, z ktorých rybári práve vykladali svoje úlovky, asi preto aj ten rybací zápach. Po prehliadke mediny sme s vybrali zo zvedavosti do Souksu (trhových uličiek). V porovnaní so Souksom v Rabate bol tento veľmi slabý, ale kúpili sme si s Ferim apoň čapice (šiltovky) a Marika si kúpila peknú arabskú šatku. Ceny sme zjednali, takže sme minuli približne 5 €. Potrebovali sme ešte sprej proti muchám, ktorých sa nám do karavanu nasťahovalo ešte večer dosť, po chvíli hľadania sme ho našli v jednom malom obchodíku – v parfumérii. V Soukse je asi všetko, ale treba to dosť dlho hľadať. Predáva sa tu od zeleniny, cez mäso, odevy, obuv, až po elektroniku a počítače naozaj všetko. Je celkom zaujímavé pozorovať ako sa “značkové” výrobky predávajú priamo na zemi za pár “babiek”. Čo sa týka značiek, asi ako čínsky tovar u nás. Po prehliadke Souksu sme ešte asi pol hodiny hľadali nejakú internet kafé, nakoniec sa nám podarilo nájsť internetový klub. Za 20 min. pripojenia sme platili 0,30 €. Treba poznamenať, že v Maroku nám zatiaľ mobilné telefóny fungujú bez problémov, všade je vynikajúci signál, ale zrejme naši operátori nemajú s Marokom dátový roaming, nakoľko internet bol cez mobil nedostupný, škoda. V západnej Európe to funguje bez problémov. Okolo jednej poobede sme sa vrátili do kempu a v kľude sme si porobili malú údržbu, skontrolovali olej, vodu a ostrekovače, nakoľko zajtra ráno už vyrážame do vnútrozemia smerom k pohoriu Atlas, v ktorom budeme prechádzať cez Vysoký Atlas a cesta povedie až do nadmorskej výšky 2260m. Nakoľko v Atlase nebudeme v kempe, je dobre mať všetko prekontrolované a všetky “hmoty” naplnené, najmä vodu.

6ºº hod. ráno budíček. Je utorok a večer sme sa dohodli, že vyrazíme o 8ºº hod., takže vstať, ranná hygiéna, pobaliť a vyrážame smer vnútrozemie. Náš dnešný cieľ cesty je Marrakech, vzdialený od El Jadidy niečo cez 200 km. Ideme už iba po druhotriednych cestách, ktoré sú ale na počudovanie veľmi dobré. Miestami sú úzke, ale majú dobrý asfaltový povrch. Na niekoľkých úsekoch je cesta trochu zvlnená, takže to autá celkom pekne rozhojdalo, raz som si myslel že ma vyhodí mimo cestu, ale našťastie sa tak nestalo. Všade okolo cesty je upravená, vyzerá ako pooraná, úplne červená zem. V diaľke okolo cesty vidieť miestne usadlosti pozostávajúce väčšinou z jedného obydlia. Popri asfaltovej ceste ide poľná cesta (po oboch stranách), kde je značka, že je vyhradená pre konské povozy. Koňa sme však nevideli, všetky vozy ťahali somáre. Napočudovanie na “konskej” ceste bolo plno, jeden povoz dvojkolákov za druhým. Nevedeli sme kde všetci tí ľudia idú. Asi po polhodine sme to zistili. Prišli sme do dosť veľkej dediny, názov neviem, asi nebola tabuľa, a tam bol obrovský jarmok, alebo jeho africká obdoba, na ktorom sa predávalo úplne všetko. Ľudí, áut, tovaru a aj zvierat tam bolo toľko, že sme mysleli že neprejdeme. A koniec sa prejsť podarilo. Keď sme boli za dedinou, videli sme rovnaké prúdy cestujúcich na vozíkoch ťahaných somármi opačným smerom. Polia s červenou zemou boli ohradené kaktusmi na ktorých práve boli plody. Zastavili sme sa na ceste aby sme si zopár odtrhli a ochutnali ich. Majú chuť niečo medzi melónom a kivi, celkom dobré, šťavnaté, ale majú strašne veľa kociek. Ako sme sa približovali k Marrakechu trochu sme stúpali a teplota sa citeľne zvyšovala. V Marrakechi bolo 33 ºC a našťastie bolo pod mrakom, inak by teplota bola značne vyššia. Hneď sme si všimli jednu zvláštnosť, úplne všetky obydlia mali rovnakú farbu – tehlovo červenú. Od nášho sprievodcu sme sa dozvedeli, že takúto farbu majú všetky budovy v Marrakechi, teda aj nemocnice, nákupné centrum a podobne. Je to veľmi zvláštne. Pokiaľ má budova inú farbu, znamená to, že sa ešte stavia. Toto sa neskôr ako sme sami videli, potvrdilo. Po príjazde do Marrakechu sme sa zastavili pri veľkom nákupnom centre, kde sme si doplnili zásoby. Je to posledná možnosť, pretože zajtra poobede odchádzame smer Atlas, kde budeme výlučne v prírode bez obchodov a kempov. Musíme si vystačiť s tým čo máme. Po nákupoch sme sa presunuli do kempu, príjazd bol po poľnej ceste, takže sme boli v napätí, aký kemp to nakoniec bude. Na našu radosť sme zistili, že kemp je skutočne vynikajúci, krásne čisto upravený, pekná výsadba, servisné miesto s možnosťou vypustenia odpadov, dokonca tak veľké, že som nemal problémy ani s Concordom. Vodovodný kohútik na napúšťanie do karavanu mal dostatočne dlhú hadicu a elektrická prípojka bola istená ističom 6A, čo umožňovalo použitie klimatizácie, ktorá bola v týchto horúčavách veľmi potrebná. Majiteľ kempu nás pozval do peknej kempovej reštaurácie na privítací drink, vyzeralo to na džús s vodkou. Padlo to dobre, hlavne, že to bolo studené. V kempe je pekný bazén, takže poniektorí hneď po príchode využili možnosť a osviežili sa v ňom. Podobne ako kemp sú vo veľmi dobrom stave aj sociálne zariadenia a sprchy s teplou vodou. Skutočné veľmi dobrý kemp. Na 17ºº hod. máme objednané taxíky na odvoz do mesta, ktoré si prezrieme a o 21ºº hod. máme rezervovaný stánok s miestnymi špecialitami (vraj z tisíc a jednej noci). Už sa tešíme.

Pred piatou pre nás prichádzajú taxíky, samozrejme Mercedesy, ale tiež samozrejme viac ako v dezolátnom stave. Najlepší bol taxikár, hotový kaskadér. To že sa v Marrakechi, viac ako inde v Maroku, jazdí hodne divoko sme vedeli, ale taxikár “predčil” všetky naše očakávania. Ešte sme ani neodišli z kempu a už skoro posadil k sebe dopredu jednu miestnu pani, ktorá išla do mesta. To “k sebe” znamená na šoférove sedadlo vedľa seba, pretože sme už boli v taxíku piati. Našťastie to pani odmietla, zrejme keď nás uvidela v taxíku, pretože domáci bežne jazdia minimálne šiesti v päťmiestnom aute, vyjde to na hlavu lacnejšie. Ako sa zdá, policajti to tolerujú. Po dosť kaskadérskej pätnásťminútovke sme dorazili do centra a hneď sme sa išli pozrieť na miestne trhy a do Souksu. Trhy boli celkom iné aké sme doposiaľ videli, nechýbali tu rozprávači, kúzelníci, zubári pracujúci priamo vonku medzi ľuďmi, takže boľavý zub nebol problémom, raz dva by bol vonku. Tiež tam bolo zopár zaklínačov hadov a sem tam pobehovala oblečená opica so svojim pánom. Na hlavnom námestí bolo pripravených veľa stánkov v ktorých sa varila spústa jedla, stánky s varenými slimákmi a stánky s pomarančami z ktorých na mieste vytláčali šťavu. Rezervovali sme si stánok na večeru, neskôr sme zistili, že to nebolo ani potrebné, a išli sme sa prejsť po Souksu. Podobne ako v predchádzajúcich Souksoch aj tu bolo nepreberné množstvo tovaru každého druhu, ale oproti Rabatu boli obchodníci agresívnejší, bolo to ale celkom v norme miestnych zvykov. Skrátka chceli predať za každú cenu. Po zotmení sme išli na večeru do rezervovaného stánku. V ponuke bolo ražničí rôzne pripravené z rôzneho mäsa (okrem bravčového), kus-kus, zeleninový šalát, grilované kurča marinované v kari a veľké množstvo grilovanej zeleniny. Ochutnali sme zo všetkého. Jednotne sme skonštatovali, že všetko bolo málo slané, inak jedlé, ale na druhej strane to nebolo nič mimoriadne. Skôr mimoriadne bolo prostredie v ktorom sme večerali. Orient bol značne viditeľný, teda atmosféra ním bola poznamenaná. Po večeri a krátkej prechádzke po meste sme sa taxíkmi vrátili do kempu, aby sme si oddýchli, nakoľko ďalší deň nás čaká celý v Marrakechi. Premávka v Marrakechi zrejme nemá žiadne pravidlá, každý sa tlačí z každej strany a trúbi. Nejak sa to stále “utrasie” a každý prejde. Na dvojprúdovej ceste sa pred každou križovatkou vytvorí minimálne štvorrad, často aj viac a na zelenú všetci vyrazia, samozrejme do dvoch prúdov a niekedy aj do jedného. Čo sme videli, vždy sa to podarí, dokonca keď sme prechádzali karavanmi cez Marrakech, boli sme toho súčasťou a nejako sme sa vždy zmestili aj my, hlavne veľa trúbiť, čo znamená idem, practe sa mi z cesty (vrátane chodcov).

Druhý deň ráno (10.10.2007) pre nás prišli nám už známi taxikári a odviezli sme sa zase, nám už známym akčným spôsobom, do mesta na ďalšiu jeho prehliadku. Túto prehliadku sme ale absolvovali na kočoch ťahaných arabskými koníkmi. Koče nás vždy zaviezli k nejakému miestu, ktoré sme si peši prehliadli. Bolo to celkom príjemné a naviac sme z koča videli hodne aj domácich štvrtí, do ktorých by sme sa peši neodvážili. Na koči sme neboli nikým obťažovaní, mohli sme v kľude fotiť a filmovať. Z koča sme si pozreli niekoľko mestských štvrtí, navštívili sme Bahia Palace, Palác El Badi a botanickú záhradu Jardin Marjorelle. Palác Bahia dal postaviť ministerský predseda pre svoje 4 ženy. Jeho rozloha je 8 hektárov a sú v ňom štyri veľké budovy a malá mešita. Na nádvorí paláca sa natáčala rozprávka Tisíc a jedna noc. Medzi jednotlivými budovami paláca sú krásne záhrady a nádvoria. Paláce aj botanická záhrada boli veľmi pekné, aj keď na palácoch bolo vidieť “zub času”. Napriek tomu rezby do dreva a pieskovca a maľby, najmä stropov, boli pekné a zachovalé. Všetky steny v palácoch boli iba biele, nakoľko pôvodne na nich viseli koberce.

Po návrate z mesta do kempu sme hneď vyrazili do neďalekého Fantasia “Chez Ali”, čo je vlastne skoro zábavný park s množstvom reštaurácií. Začiatok programu bol o 20ºº hod. Fantazia “Chez Ali” predsatvuje komplex budov za hradbami, kde je veľké námestie obkolesené budovami reštaurácií. Na námestí sa predstavujú svojimi piesňami a tancami jednotlivé marocké kmene a v reštauráciách sa pripravuje jedlo. Po prehliadke vystúpení jednotlivých kmeňov nasleduje štvorchodová večera pozostávajúca z nedefinovateľnej polievky, pečenej lamy, kus-kusu a misy ovocia. Na pitie bol zelený čaj, kola, víno, alebo pivo. Pivo bolo ale v dvojdecových fľašiach (za 4 EUR/fľaša, čo je dosť). Po večeri, ktorá bola celkom chutná, až na nedefinovateľnú polievku, ktorú som zjedol iba ja, čím som vyvolal u spolucestovateľov záchvat smiechu. Feriho nepotešilo a Marika dostala skoro záchvat, keď z misy so zeleninou vyliezol celkom slušne veľký (asi 1,5 cm) mravec …, nuž ale predsa len sme v Afrike, útok na neho bol tak rýchly, že som ho nestihol odfotiť, škoda. No týmto mojich spolucestovateľov prešla chuť do jedla, takže kus-kus som už zdolával iba ja. S pivom to celkom išlo. Po večeri bolo na nádvorí predstavenie, trošku bez choreografie, ale nakoniec pekné. Najprv sa preháňali na koňoch, potom bol nejaký pochod, nepochopili sme aký, nasledoval brušný tanec (to bolo pekné, iba mi chýbal ďalekohľad) a nakoniec divoké jazdy na koňoch so streľbou zakončené pekným ohňostrojom. Predstavenie a skoro všetko ostatné sa odohrávalo v prítmí, takže sa veľmi zle fotilo, niečo nešlo odfotiť vôbec. Spať sme išli okolo polnoci, do rána sme zostali na parkovisku pred Fantasia “Chez Ali”. Všetko až na “nie celkom čerstvý vzduch” bolo fajn.
Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku


Vstupujeme do Atlasu – Vysoký Atlas

Dnes sme vstávali už okolo 7ºº hod ráno, aby sme mohli o deviatej vyraziť smer Vysoký Atlas. Vonku je 27 ºC. Za Marrakechom a v predhorí Atlasu bola teplota trvale nad 32 ºC a miestami až 37 ºC. Vyraziť sa nám podarilo včas, dokonca trochu skôr ako sme plánovali a po prejdeni trmy-vrmy v Marrakechi sme si na prvej benzinke dotankovali pohonné hmoty a dohodli sa na ceste. Keďže cesta povedie horským terénom, často s veľkými stúpaniami a ostrými zákrutami bez akýchkoľvek parkovísk, dohoda bola jednoduchá, každý ide viac menej samostatne, pričom sme si dali pevný bod, kde sa hore stretneme. Stretnutie sme naplánovali pri reštaurácii Cafe De Tichka v Palais De Tichka, ktorá je približne 5 km za najvyšším bodom cesty v Tizi-n-Tichka. Spočiatku bola cesta pomerne plná, nakoľko sa jedná o jedinú cestu smerom do púšte a Fesu cez pohorie Atlas. Postupne áut ubúdalo a začalo sa pozvoľné stúpanie. Asi vo výške 1200 m.n.m. stúpanie na čas prestalo a chvíľu sme išli po náhornej výšine bez výraznejšieho stúpania. Najväčšie stúpanie bolo asi posledných 40 km pred vrcholom, kde cesta výrazne stúpala s početnými serpentínami. Šírka cesty sa miestami výrazne zužovala, ale všade sa s opatrnosťou dalo prejsť bez problémov. Pozdĺž celej cesty bolo veľa “predavačov” minerálov a orechov. Zastaviť znamenalo kúpiť. Snažili sme sa teda zastavovať na miestach kde neboli, nevieme však ako, ale keď sme sa zdržali viac ako 10 min. už bolo okolo nás niekoľko predavačov všetkého možného (nepotrebného). Zaujímavé je, že boli ochotní robiť aj výmenný obchod, najmä domorodci z kmeňa berberov. Mali záujem o oblečenie a vodku. Stačilo sa dať do reči a hneď sme boli o pár EUR ľahší. Dalo sa ale vyjednávať. Ako sme stúpali teplota sa znižovala a začal fúkať studený vietor. Na vrchole cesty v Tizi-n-Tichke bolo už iba 17 ºC, teda o 20 ºC menej ako dole v predhorí Atlasu. Pohorie Vysoký Atlas je skutočne mohutné, avšak pomerne chudobné na zeleň. Nad 2000 m.n.m. už zeleň nie je skoro vôbec. Zaujímavo sú riešené dediny, ktoré vyzerajú úplne neskutočne, iba hlinené búdky s rovnou strechou, často bez okien a bez elektriny. Ako sme videli, elektrina sa ale buduje, zrejme pomerne rýchle. Život v týchto podmienkach, najmä vo výške cez 2000 m.n.m., musí byť veľmi namáhavý a ťažký. Napriek tomu je tu pomerne veľa dedín s 20 a viac domami. Pre nás Európanov je to úplne nepredstaviteľné. Sme veľmi radi že sme sa narodili a že žijeme na Slovensku. Až tu si človek uvedomí, ako ťažko ľudia žijú. Keď sme dorazili do cieľa cesty, zaparkovali sme na parkovisku pred reštauráciou, kde aj prenocujeme. Zbehlo sa okolo nás zopár detí, ktorým sme rozdali aspoň cukríky, z ktorých mali veľkú radosť a okamžite ich skonzumovali. Niektorí išli na exkurziu do asi 1 km vzdialenej dediny, kde mali možnosť navštíviť priamo jednu domácnosť. Radšej sme nešli a následne sme sa dozvedeli, že to bol “krutý” zážitok. Skrátka život pre nás nepredstaviteľný. Vo Vysokom Atlase v zime aj sneží, najmä v januári až marci a teploty klesajú hlboko pod bod mrazu. Je to dosť paradox, pretože v tom istom období sú v Marrakechi, ktorý je vzdialený iba 100 km, teploty okolo 25 ºC. Domáci sa teda môžu v jednom dni lyžovať a aj kúpať, samozrejme vonku. Keďže v Palais De Tichka bolo zima a naviac fúkal nepríjemný studený vietor a blýskalo sa, zostali sme v karavanoch, navarili sme si dobrú večeru a čas sme strávili bezstarostným “klábosením”. Dokonca sme sa zabudli dohodnúť kedy ráno vstávame a kedy vyrážame ďalej. Náš marocký sprievodca Zaid nám ešte večer doniesol čerstvý chlieb na ďalší deň. Na túto povinnosť nikdy nezabudol. Už sa naučil dokonca po slovensky ďakujem, my to zase vieme po arabsky – šokran.

Zobudili sme sa krásneho slnečného, ale studeného rána. Nadmorská výška 1980 m.n.m. je aj v Afrike, najmä severnej, badateľná. Je piatok a na ďalšiu cestu vyrážame niečo pred deviatou. Dnes je naším cieľom kemping v Quarzazate. Po ceste, ktorá vedie väčšinou z kopca, máme naplánovanú zastávku v Kasbah Ait ben Haddou, kde si pozrieme berberskú dedinu a potom si dáme v reštaurácii obed. Starý Kasbah sa týči na úbočí kopca. Už na prvý pohľad je zrejmé, že všetky obydlia sú z hliny. Jedná sa o najunikátnejšiu pamiatku Atlasu, ktorá je od roku 1994 pod ochranou UNESCO. Natáčalo sa tu veľa filmov, napr. Lawrence z Arábie, Sodoma a Gomora, Ježiš Nazaretský a ďalšie. Stavby (Kashby) sa týčia nad údolím rieky, na jeseň skôr riečky a najstaršie pochádzajú zo 16 storočia. Niekoľko z nich je prístupných a žijú v nich dodnes ľudia. Materiál na stavbu je hlina zmiešaná so slamou. Aj keď vonku bolo cez 30 ºC, vnútri bol príjemný chládok a bolo cítiť slabý prievan. Stavby teda majú vynikajúce izolačné vlastnosti a otvory v nich sú dômyselné navrhnuté tak, aby v nich prúdil vzduch. Kashby nemajú okenice ani sklá, namiesto okien sú iba malé diery. Dvere sú drevené. Navštívili sme dve Berberské obydlia, celkom zaujímavé. Pri pešej ceste do Kasbah sme museli prebrodiť malý potok. Tu sa ukázala vynaliezavosť (možno až drzosť) miestnych detí, ktoré naschvál odhadzovali z brodu kamene a prehlbovali ho, aby následne za úplatu ponúkali prevoz brodom na somároch, alebo rýchle nanosili kamene a urobili prechod. Keď turista prešiel, brod okamžite zrušili, kamene odhádzali preč. Po prehliadke Kasbah sme si dali v blízkej reštaurácii obed a vyrazili sme do neďalekého Quarzazate. Kemp sme našli bez problémov, je v meste jediný. Kemp bol pekne uprataný, sociálne zariadenia ale veľmi biedne a pre európana nepoužiteľné. Voda síce tiekla, ale mala veľmi slabý tlak, takže sme nádrže karavanov plnili dosť dlho. Elektrina nemala ističe a zásuvky boli v podozrivom stave, napriek tomu ale fungovala. Neviem, či by fungovala keby pršalo, lebo do zásuviek bolo vidieť aj zvonka. Napätie bolo 200V, takže chladnička išla na plyn. V zásade nám to nevadilo, ostatné všetko fungovalo aj na 200V. Keďže sme už v Afrike nejaký ten deň, v podstate nás v kempe nič neprekvapuje a na africké podmienky si začíname zvykať. Ako sme sa približovali ku Quarzazate, ráz krajiny sa pomerne rýchlo menil a značne pribúdalo piesku. Je jasné, že sa blížime k Sahare. Mesto ako také nie je ničím zaujímavé, snáď iba tým, že je to novo postavené mesto, najmä kvôli armáde. Večer sme sa krátko prešli po meste, bez problémov sme sa dostali na internet za poplatok 20 MAD/hod., čo je celkom prijateľné. Do mesta a samozrejme aj nazad sme išli taxíkom. Zaujímavé bolo, že v Marrakechi zobral taxikár maximum ľudí ktorí vošli dnu (aj 7), v Quarzazate maximálne troch (jedného dopredu a dvoch dozadu). Cesta taxíkom však bola lacná, zaviezol nás do centra mesta (približne 3 až 4 km) za 20 MAD, čo je približne 1,75 €. Oficiálna cena ale bola 12 MAD, t.j. 1 €, zvyšok sme mu nechali ako prepitné. Po prehliadke mesta sme si urobili dobrú večeru a išli spať.

V sobotu ráno sme vyrazili z Quarzazate smerom na sever v južnom predhorí Vysokého Atlasu, ktorý sme mali stále po pravej strane. Naším konečným cieľom dnešného dňa je Todhra Schlucht, konkrétne kemping Atlas. Cesta bola už o niečo horšia ako doposiaľ, ale stále asfaltka, takže vcelku sa išlo dobre. Zaujímavosťou bolo, že na tejto strane (južnej) Atlasu už nestavajú na ceste mosty, ale všade sú vyznačené brody. Jednoducho cesta prechádza korytom rieky. Keďže však bolo sucho, brodiť sme sa nemuseli nikde. Na okraji obcí, cez ktoré sme prechádzali boli zhromaždení chlapi sediaci na zemi a jeden, zrejme kazateľ, im predčítal, asi z koránu. Dozvedeli sme sa, že je koniec ramadánu, takže to bola muslimská omša. Zaujímavé že nie v mešite, ale vonku. V tom čase boli všetky obchody v obci síce otvorené a tovar bol povykladaný vonku, ale boli prázdne, pretože všetci, vrátane predavačov boli na omši. Cesta viedla rovinatým sedlom v pohorí Atlasu vo výške 1300 m.n.m. V okolí cesty boli veľmi zaujímavé prírodné “výtvory” zo skál a kameňov, pričom prevládala tmavočervená farba skál aj pôdy. Na tejto, na prvý pohľad neúrodnej, pôde sa vyschnutých travinách pásli ovce a kozy. Prvý krát sme videli pásť sa aj ťavy, ktoré v Maroku majú iba jeden hrb. Na zastávke sme cestou videli prvý krát aj niekoľko škorpiónov, čo bolo pre nás varovaním , aby sme začali nosiť pevnú obuv a na sandále zrejme na tejto strane Atlasu na nejaký čas radšej zabudneme. Cesta viedla viacerými Kashbami, evidentne však podľa domov a oblečenia, dokonca moderných bicyklov, bolo zrejmé, že obyvatelia sú lepšie situovaní. Neskôr sme sa od nášho miestneho sprievodcu dozvedeli, že až 70% mužskej populácie pracuje v zahraničí, najmä Francúzsku a Belgicku. Naľavo do cesty sme videli druhý najvyšší vrch Vysokého Atlasu Irhil M’Goun (4071 m), ktorého vrchol bol zasnežený. Cestou sme sa zastavili na niekoľkých hradoch, samozrejme postavených ako všetky obydlia z hlinených nepálených tehál. Po ceste sme sa zastavili v obchode s produktami z ruží, nakúpili sme oleje, vody, mydlá a lupienky, samozrejme všetko prírodné produkty z ruží. Krajina okolo nás však bola stále vyschnutá, nehostinná. V Tinerhire sme odbočili doľava smerom k Todhra Schlucht. Cesta sa dosť zúžila a jej kvalita už bola zlá, prvý krát odkedy sme v Maroku. Vystúpali sme pár metrov hore a pred nami v doline sa objavila prekrásna palmová oáza, naozaj potešenie pre zrak. Niekde dole v oáze by mal byť náš kemp. Vydali sme sa teda na cestu do oázy, najprv sme museli vystúpať na kopec, z ktorého druhej strany sme sa dostali prudkým klesaním do dediny, ktorá leží priamo v palmovej oáze. Okamžite po vjazde do oázy sa zmenil aj vzduch, ktorý bol svieži a vlhký. Pripadalo nám, že sme priamo autami vošli do klimatizovaného priestoru. Kemp Atlas je malý, ale veľmi pekný a slušne vybavený. Je v ňom dokonca aj automatická práčka (prvý krát v Maroku). Po príjazde sme teda hneď dopustili vodu a dali prať šatstvo. V tomto kempe zostaneme tri noci, pretože budeme z neho robiť výlety do okolia. Na palmách, ktoré boli všade okolo nás boli veľké strapce ďatlí, bohužiaľ ešte neboli dozreté. V Maroku sa pestuje viacej druhov ďatlí, od malých, až prvotriedne priam obrovské. Ich cena sa na trhu pohybuje od 10 do 150 DHM za kilogram (cca 1 až 15 €).

Už večer po našom príjazde sa zamračilo a počuli sme z diaľky hrmenie. Neskôr sa búrka prihnala aj nad našu oázu a začalo pršať. Bolo to však veľmi príjemné. Celú noc sa potom búrka preháňala nad oázou, takže nás miestami budilo hlasné hrmenie, odrážajúce sa od vysokých skalnatých kopcov, ktoré nás bezprostredne obklopovali.

Nedeľa bola hneď od rána slnečná, na oblohe sa posúvalo zopár malých obláčkov, ako pozostatok nočnej búrky. Mali sme celé doobedie, vlastne až do 14 hod. čas, takže sme oddychovali a trochu poupratovali autá. Skonštatovali sme, že sme práve dnes 16 deň na cestách, zatiaľ to ubieha rýchlo. Za chvíľu by sme mali ísť na obed, ja ale nepôjdem, lebo začínam mať črevné problémy. Tažin, ktorý som si objednal, bude musieť zjesť niekto iný. Uvažujem, či sa odhodlám na poobedňajšiu prechádzku po oáze, kde nám okrem iného ukážu jej zavlažovací systém. Rád by som išiel, iba neviem, čo urobím “keď to na mňa príde”. Mám ešte hodinu na rozhodnutie sa. Preventívne som si ešte doobeda dal deci domácej slivovice, ktorú si starostlivo strážim v chladničke, uvidíme či zaberie. Nakoniec som usúdil, že nejdem, aby som sa preliečil a mohol ísť na zajtrajšiu výpravu terénnymi Land Rovermi. Na malej túre na ktorej som nebol, sa ostatní prešli po políčkach v oáze, kde im domáci obyvateľ vysvetlil spôsob zavlažovania políčok spravodlivým spôsobom, t.j. aby mal každý rovnaký prídel vody, aj v prípade, že je jeho políčko ďalej od zdroja. Boli tiež pozrieť zber ďatlí, kde aj ochutnali veľké kvalitné, šťavnaté čerstvo nazbierané ďatle. Boli vynikajúce, celkom iné ako ich poznáme doma. Na výdatné najedenie stačí zjesť štyri. Po návrate z túry po okolí sme povečerali a keďže sa vonku ochladilo, išli sme oddychovať do vykúrených karavanov.

Nadišiel deň našej prvej výpravy do vnútrozemia. Je pondelok ráno, o 9ºº hod teda vyrážame do vnútrozemia Vysokého Atlasu na celodenný výlet. Aj keď je odchod naplánovaný na 9ºº hod. Land Rovery prichádzajú už okolo ôsmej. Nevadí, budú musieť počkať, nakoľko ešte nie sme pripravení a poniektorí, ako napr. ja sa ešte len chystajú do sprchy. Nakoniec odchádzame chvíľku pred deviatou. Z nášho kempu odbočujeme hneď doprava do hôr. Najskôr sme dorazili do obrovského kaňonu na dne ktorého viedla cesta vedľa ktorej tiekol potok. Tento potok pred dvoma rokmi pri veľkých dažďoch spôsobil povodeň a úplne zničil cestu z hôr do mestečka, na ktoré sú ľudia odkázaní. Z horských dedín trvá zísť do mestečka pešo so somárom, ktorý vezie späť nákup, 2 až 3 dni. Teda ak chcú ľudia z hôr nakúpiť, potrebujú na to až 6 dní. Po ceste samozrejme nocujú iba v prírode, čo je značne ťažké, najmä z dôvodu zimy, ktorá je v noci aj počas leta. Teplota klesá často pod 10 ºC. Po vybudovaní cesty vozí ľudí do mestečka nákladné auto, ktoré je aspoň jedno v každej dedine a skráti im nákup na jeden deň. Po zničení cesty povodňou sa ľudia museli vrátiť k peším nákupom. Cesta je teraz už aspoň provizórne opravená a z veľkej časti vedie práve korytom rieky, ktorá bola teraz vo vyšších polohách vyschnutá. Autá sme poslali dopredu a kaňon sme prešli peši, bola to krásna prechádzka, pri ktorej nám bola aj trochu zima, pretože slnko ešte do kaňonu nesvietilo. Po nasadnutí do áut sme hneď za kaňonom videli čo dokáže vodný živel, väčšina cesty neexistovala. Miestami bolo treba prejsť úzkymi miestami, alebo pod skalami, kde sa mal problém zmestiť aj náš Land Rover. Čiastočne po zvyškoch cesty a čiastočne riečiskom sme sa dostali do prvej berberskej dediny, ktorú sme podobne ako kaňon prešli peši. Ľudia tu žijú veľmi biedne, domy majú podobne ako sme videli pri prechode cez Vysoký Atlas, z hliny. Po skúsenostiach s povodňou sa už nové domy stavajú aspoň čiastočne z kameňa. Ako jediný dopravný prostriedok sa používajú somáre a muly. Postupne sme cez niekoľko na prvý pohľad zúbožených obcí prešli po blatistej poľnej ceste a neskôr po kamennej ceste v skalách až do výšky 2580 m.n.m., kde sme si na terase malej reštaurácie urobili piknik z vlastných zásob. V reštaurácii sme zaplatili iba za miesto na terase. Neboli s tým žiadne problémy. Jesť jedlo v reštaurácii vysoko v horách sme nemali odvahu a zrejme by to naše tráviace trakty nezvládli. Domáci iba nechápal, prečo od neho nechceme aspoň poháre a príbory. Nuž pri “čistote” ktorá tam vládla by sme sa zrejme nenajedli, resp. radšej by sme zostali hladní. Po posilnení z vlastných zásob sme sa vydali na spiatočnú cestu, ktorá bude trvať asi 3,5 hodiny, teda rovnako dlho ako hore. Miestami bola cesta dobrodružná, všade iba po nespevnených cestách bez akýchkoľvek zvodidiel, často hlinenej alebo štrkovej, širokej väčšinou pre jedno auto, pod ktorou sa roztvárala priepasť aj vyše kilometra hlboká. Hory však boli vskutku impozantné, v každom prípade však celkom iné, na aké sme doposiaľ boli zvyknutí. Často sme zastavovali, aby sme si ich mohli vyfotiť a veľa fotografií je robených priamo z auta, čo je na niektorých vo fotogalérii aj vidieť. V dedinách sme radšej nezastavovali, pretože by sa ťažko odchádzalo, takže všetky fotografie sú robené z auta počas jazdy. Pôvodne sme chceli urobiť okruh a nevracať sa po pôvodnej ceste nazad, dozvedeli sme sa však, že cesta ďalej vedie cez dediny vo výške 2750 m.n.m. a jej obyvatelia sú turistom nepriateľsky naklonení a robia značné problémy pri prechode aut cez dedinu, zablokujú cestu a podobne a žiadajú výkupné. Toto sme nechceli riskovať a radšej sme sa vrátili po pôvodnej ceste nazad. Pri návrate sme stretávali nákladné autá domácich, ktorí sa vracali z nákupov. Autá boli vždy “kopcom” naložené, nielen tovarom, ale aj ľuďmi. Je to jediný dopravný prostriedok, ktorým sa tu dá cestovať. Zaujímavý postreh, ktorý nám potvrdil aj Zaid je, že berberské ženy, a aj arabské ženy, veľmi ťažko pracujú, na rozdiel od mužov. Ako príklad môže poslúžiť náš postreh, muž viezol náklad aj seba na mulovi a za ním išla žena s dcérou, ktoré niesli možno ešte väčší náklad na chrbtoch, zohnuté pod ťarchou až k zemi. Skutočne kruté. Pri pikniku sme sa dozvedeli ešte jednu zvláštnosť, ktorá stojí za zmienku. V mestečku vzdialenom asi 70 km sa každoročne v septembri koná veľtrh neviest. Znamená to, že dievčatá stoja vystavené v rade a muži si vyberajú, ak si vyberú, zaplatia za ňu a hneď je prítomný aj notár, ktorý ich na mieste zosobáši. Muž si potom hneď svoju novú ženu odvádza so sebou. Tomuto sa ťažko verí, ale je to skutočnosť, škoda že nie je september, určite by sme tam zašli, aj keď nikto z nás arabskú ženu nechce, resp. nikto z nás nie je slobodný a u nás na rozdiel od Arabov môžeme mať ženu iba jednu. Do kempu sme sa vrátili dosť unavení a “utrasení” z cesty po pomerne veľkom teréne, takže po krátkej večeri sme prediskutovali ďalšiu trasu na Saharu, kde by sme mali doraziť zajtra poobede, alebo podvečer a išli sme spať.
Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku


Konečne Sahara

Všetko, čo sme doposiaľ videli bolo veľmi zaujímavé a pre “našinca” minimálne netradičné. Videli sme marocké pobrežie, staré aj nové mestá, mediny a Souksy, obrovskú mešitu znútra, ochutnali sme rôzne miestne jedlá. Napriek tomu sme veľkom očakávaní aká bude najväčšia púšť na svete – Sahara. Na Sahare sa chystáme stráviť jednu noc úplne voľne iba medzi pieskom. Ak bude čistá obloha, mala by nám absolútna tma ponúknuť možnosť sledovať nádhernú hviezdnu oblohu. Tiež sa chystáme navštíviť niektorú berberskú rodinu a v púšti by nám mali miestni otroci (nie je to urážka, oficiálne ich tak volajú) zatancovať miestne rituálne tance. Skutočne sme zvedaví ako to všetko dopadne a čo uvidíme a zažijeme.

Utorok ráno vyrážame z peknej zelenej oázy smerom púšť. Cesta je pomerne jednotvárna po náhornej výšine Vysokého Atlasu, počas ktorej veľmi mierne klesáme na nadmorskú výšku 700 m.n.m. Všade v okolí bola step a pomaly sa začali objavovať usadeniny piesku nafúkaného zo Sahary. Atlas bol na oboch stranách v hmlistom opare a teplota sa postupne zvyšovala až na 32 ºC. Slnko nemilosrdne pálilo, ale v chládku bolo celkom čerstvo, fúkal studený vietor. Kúsok za Er-Rachidia sme odbočili doprava smerom na Erfoud. Krátko po odbočení sme dorazili do tzv. čiernej Sahary. Čierna kvôli čiernemu povrchu piesku a čiernym skalám. Skaly aj piesok sú na povrchu čierne, čo spôsobil spečený piesok od slnka. V lete je tu cez 50 ºC a táto teplota je na priamom slnku oveľa vyššia, čo nevydrží už ani piesok, ktorý sa speká a na povrchu sčerná. Zaujímavé je, že ako sme sa približovali k Sahare, ženy boli oblečené výlučne v čiernom a akonáhle nás uvideli (autá), okamžite sa zahalili celé, niektoré aj komplet celú hlavu a počkali pokým neprejdeme. Po ceste sme sa zastavili vo fabrike na opracovanie fosílií v Erfoude, ktoré sa zapracúvajú na úžitkové a okrasné predmety. Videli sme skutočne unikátne kusy hornín s fosíliami slimákov a rôznych morských živočíchov. Všetky horniny pochádzajú zo Sahary, čo jasne dokazuje, že tu bolo kedysi more. Hornina sa ťaží vo veľkých balvanoch, ktoré sa režú ako talianský mramor a ďalej sa spracováva rôznym spôsobom. Boli tu veľmi pekné stolové dosky a veľa ďalších hotových produktov. Ceny sa pohybovali od stoviek po tisíce EUR. Exkurzia to bola vskutku zaujímavá a nejaké drobnosti sme aj nakúpili. Krajina už bola silne poznamenaná púšťou a piesok bol už aj na ceste. Miestami to bolo ako keď sú u nás snehové záveje, iba namiesto snehu tu bol piesok. Za Erfoudom sme videli pozdĺž cesty veľa výkopov, ktoré siahajú až do hĺbky 70 m. Výkopy, tzv. Fouggaras, vznikli pri stavaní podzemného vodovodného potrubia, ktoré už v súčasnosti nie je využívané. Trochu sme do výkopov nazreli, ale celkom na okraj sme nemali odvahu ísť, aby sme sa nezošmykli do hĺbky 70 metrov. Pád dnu by bol zrejme smrteľný. Zaujímavé je, že tam nie sú žiadne zábrany, výkopy sú otvorené a aj keď sú možno čiastočne zaviate pieskom, ich hĺbka je stále niekoľko desiatok metrov. V okolí sa navyše hrajú aj miestne deti. Po prehliadke výkopov sme sa vydali po novej asfaltovej ceste, ktorá existuje iba 2 roky do Erg Chebbi, ktoré už leží priamo v púšti, asi 30 km od hranice s Alžírskom. Kemping bol pri reštaurácii, bola v ňom voda, elektrina a sociálne zariadenia. Všetko na typickej africkej úrovni, teda sociálky pre našinca ťažko použiteľné a elektrina mala biednych 180V. Našťastie, ako doposiaľ skoro všade, sa napätie v noci zodvihlo na 200V. Chladnička síce išla ďalej na plyn, ale batérie sa dobili. Po ubytovaní v kempe, t.j. zaparkovaní a napojení na elektrinu sme išli na exkurziu do hotela, ktorý vlastní jedna pani z Nemecka. Mali sme možnosť dôkladne si pozrieť púštnu stavbu, celý hotel bol iba z hliny zmiešanej so slamou. Teraz je nám už jasné, prečo v mnohých dedinách s takýmito stavbami je veľa ruín domov. Stačí aby poriadne zapršalo a dom sa zrúti. Našťastie na Sahare neprší často, alebo skoro nikdy, takže stavby vydržia dlho. Pred dvomi rokmi ale výnimočne zapršalo aj na Sahare, preto boli domy v blízkej dedine doslova “rozpustené” vodou. Stavby sú ale jednoduché, nie je v nich nábytok (aspoň čo sme videli – viď. ďalej), takže sa nové postavia veľmi rýchlo. Staré nikto neopravuje, nechajú stáť ruiny a vedľa postavia nový. Takáto dedina potom vyzerá pomerne zle a nevľúdne. Je to spleť nových domov a ruín starých. Po prehliadke hotela, ktorý bol síce zaujímavý, ale bývať by sme v ňom nechceli sme išli na večeru priamo do dediny, k jednej berberskej rodine domov. Tu sme mali možnosť prezrieť si dom, jeho zariadenie a usporiadanie. Dom sa v podstate ničím nelíšil od domu ktorý sme videli v Kasbah Ait ben Haddou. Malá kuchyňa, presne ako je na fotke, veľká jedáleň spoločne s obývacou izbou pokrytá na zemi kobercami, okolo stien rôzne sedačky a niekoľko malých stolov. Kapacita miestnosti bola približne pre 30 ľudí, vraj ich je toľko, keď sa zíde celá rodina. Ďalšie miestnosti boli na spanie a rôzne hospodárske priestory. Nikde sme nevideli sociálne zariadenia a pýtať sme sa na ne nechceli. V kuchyni sa pokrmy pripravovali väčšinou na zemi. Riady sa umývajú vo vedre, všetko v jednej vode. Spí sa na zemi, niektorí aj priamo vonku na dvore. V žiadnej miestnosti sme nevideli žiadne skrine, nemáme predstavu kde a ako skladujú bielizeň a oblečenie. Na večeru sme mali ako hlavný chod kus-kus. Po príchode sme boli ponúknutí zeleným čajom s čerstvou mätou, ktorú si každý pridal do čaju podľa chuti. Čaj bol sladký a s mätou bol výborný. Nasledovali rôzne koláčiky, tiež celkom chutné. Potom nasledoval kus-kus. Priniesli sa dve veľké misy, na ktorých bol kus-kus, na ňom bola rozložená rôzna varená zelenina a celkom hore bola polka pečeného kurčaťa. Každý dostal lyžicu a jedli všetci z jednej misy. Mäso sa “trhalo” z kurčaťa rukami, mne ho “natrhala” domáca pani, čo ma priviedlo trochu do rozpakov. U nás je stolovanie predsa len trochu iné. Nuž ale statočne som jedol ďalej. Pokiaľ mám hodnotiť jedlo, ktoré sme doposiaľ v Maroku jedli, toto bolo určite najlepšie. Konečne bol kus-kus správne osolený a zrejme aj dochutený nejakými koreninami. Posledný chod boli melóny a pomaranče, na čom sme si tiež pochutili. Všetko jedlo bolo dobré, iba spôsob a pochybná hygiena trochu bránili dobrému apetítu. Mimochodom pri jedle sme sa väčšinou presunuli zo sedačiek na zem, aby sme na jedlo lepšie dosiahli. Dúfajme, že večera nebude mať žiadnu črevnú dohru, to ale uvidíme asi až v noci, alebo zajtra ráno. Keďže ideme hneď ráno džípmi do púšte, bolo by žiadúce, aby negatívne následky neboli. Po večeri sme sa vybrali pešo do kempu, bolo úplne tma, takže sme si svietili mobilmi, mimochodom, ktoré v Maroku fungujú aj v púšti. Týmto sa vlastne pre nás prvý deň v púšti ukončil. Zatiaľ okrem Feriho, ktorý vrazil hlavou do zárubne dverí pri nasadaní do Land Roveru, bez problémov. Spať ideme krátko po polnoci, aby sme boli ráno čerství.

9ºº hod. ráno, zisťujeme či už sú v kempe Land Rovery, s ktorými máme ísť na výlet na Saharu. Namiesto áut, ktoré ešte nedorazili sa nám hneď ponúkol obchodník so šatkami a arabskými odevmi. Nakoľko sa nám podarilo zjednať dobrú cenu, niečo sme nakúpili. Hneď po nákupoch dorazili autá a my sme mohli vyraziť na celodenný výlet do púšte, ktorá pre nás predstavuje celkom neznámy svet. Najprv sme sa vydali pozdĺž vysokých pieskových dún, kde sme po ceste videli zopár zaujímavých vecí. Išli sme okolo zrúcaniny hotela, ktorý zlikvidoval veľký dážď pred dvoma rokmi, ako som už uviedol vyššie. Taliansky investor tak prišiel o 150 tisíc € za jediný deň, keď poriadne zapršalo. Bohužiaľ tiež staval z hliny a slamy. Na tejto strane pieskových dún bolo viacero hotelov, pri jednom sa práve natáčal nejaký film, takže nás ani bližšie nepustili. Išli sme aj okolo nového zavlažovacieho kanála, ktorý je v podzemí a nad zem sú vyvedené iba šachty za účelom čistenia. Zavlažovací systém je v hĺbke približne 6 metrov. Trochu sme sa vozili po piesku, ktorý sa striedal, raz bol čierny a raz zase krásny žltý. Žltý piesok bol mimoriadne jemný a aj malý vietor ho dvíhal do výšky. Po prejdení na druhú stranu dún smerom k alžírskej hranici, ktorá bola už iba necelých 5 km a ktorú sme videli už aj voľným okom sa Sahara zmenila, pribudlo rovných piesčitých pláni a neboli tam už žiadne hotely. Po asi 20 min. jazdy sa objavili prvé nomádske obydlia. Do jedného takéhoto obydlia sme sa zašli pozrieť, mohli sme si ho obzrieť síce zblízka, ale iba zvonku. Ženy sa pred nami okamžite schovali a iba vykukovali, či sme už neodišli. Jednu sa mi podarilo nepozorovane vyfotiť zahalenú v šatke a druhú zozadu, keď prebiehala pred domom z darčekom od nás. Muži boli vonku na púšti pásť kozy, ktoré sú ich hlavným zdrojom potravy. Možno to znie divne, ale aj na púšti sa kozy môžu pásť, podobne ako ťavy. Spásajú veľmi tvrdú a polosuchú plodinu, skoro krík. Neviem ako sa volá. Nomádske obydlie pozostáva z jedného veľmi nízkeho stanu, v ktorom spia. Ďalej z niekoľkých hlinených stavieb, do ktorých sme sa dnu nedostali, jedna, najväčšia je vraj miestnosť pre hostí. Stavby sú celé iba z hliny. V zadnej časti domu (zvonka) je piecka na chleba a bočnej strane sú kamene na mletie múky. Samostatne stojí kúpeľňa. Je to stavba asi 1 x 1 meter vysoká asi 1,5 metra, kde je na bočnej stene diera na odtekanie vody. Na podlahe sme videli dva kamienky (používajú ich aj Berberi na čistenie nôh, nakoľko chodia bosí) a približne 2 litrová kanvička na vodu. To je všetko. Prístrešky pre kozy sú iba kolíky v obdĺžniku 1 x 2 metre a namiesto strechy je na nich naukladané haluzie, ktoré sa používa na kúrenie, prípadne pečenie chleba. Okolo domu behala aj jedna sliepka. Jednotlivé miestnosti nemajú dvere, sú to iba otvory v stene. Takýchto obydlí, ktoré sa podobali ako vajce vajcu sme videli na Sahare niekoľko. Zrejme ďalej na Sahare už nebýva nikto, s výnimkou oáz, títo Nomádi bývajú na dosah civilizácie, napriek tomu sú ale v púšti a žijú svoj vlastný život. Po prehliadke nomádskeho obydlia sme ešte prešli kúsok ďalej do púšte a našli sme jeden celkom vysoký strom, pod ktorým sme si urobili piknik na obedňajšie posilnenie. Slnko nemilosrdne hrialo, teplota bola okolo 33 ºC, ale pritom fúkal dosť studený vietor. V chládku teda bola skoro zima a dala sa napriek vysokej teplote zniesť aj ľahšia vesta, alebo vetrovka. To je dosť paradoxné. V noci klesá teplota na púšti pod 5 ºC. Po ceste sme sa zastavili v bani na nejaký nerast, ktorý sa 100% vyváža do Francúzska a robia sa z neho farby na makeup. Nevieme o aký nerast sa jedná, ale ťažba bola veľmi primitívna, vykopaná jama do hĺbky približne 60 metrov, do nej sa spustí človek, ktorý kope a nakladá výkop do vedra, ktoré sa na lane vyťahuje von. V teplotách okolo 50 ºC to musí byť hrozná práca. Pri ďalšej jazde sme natrafili na kamene s fosíliami, boli obrovské a staré 300 mil. rokov. Neďaleko dvaja ľudia kopali studňu. Tvrdili nám, že je tam voda v hĺbke 6 metrov. Už sa nedozvieme či mali pravdu, lebo sme pokračovali ďalej, boli iba pri druhom metri. Poobede, okolo 16ºº hod. sme sa vrátili do kempu, opláchli sme sa a hneď sme vyrazili približne 10 km do púšte, aby sme strávili noc celkom sami. Úplne sa to nepodarilo, lebo sa okolo nás zhŕklo zopár domácich, hlavne detí, ťažko povedať ako sa o nás dozvedeli. Večer sme grilovali a zábavu nám spestrili domáci hudobníci, ktorí nám asi pol hodiny bubnovali. Mali sme teda ku grilovaniu pravú africkú atmosféru. Nakoľko zajtra ráno vstávame už o pol piatej, aby sme mohli vyraziť na ťavách pozorovať východ slnka, ideme trochu skorej spať.

Štvrtok pol piatej ráno, tma ako v rohu, musíme vstávať, lebo východ slnka nepočká. Ako sme sa večer dohodli, ťavy už boli pripravené neďaleko od auta. Potme sme do nich skoro narazili, ale ich pach nás upozornil, že je niečo v ceste. Tak sme teda nasadli a vyrazili smerom k pieskovým dunám. Plán bol vyviezť sa na ťavách čo najvyššie na duny, čo sa podarilo. Piesok bol dosť sypký, takže aj ťavy s nami na chrbte mali čo robiť. Po zosadnutí sme sa vydali ešte pár metrov na najbližší kopec pešo a vtedy sme zistili, čo to je za drina liezť po sypkom piesku strmým kopcom. Asi po piatich minútach začalo priamo pred nami spoza najvyššej duny vysokej asi 300 m vychádzať slnko. Práve v okamihu východu sa ale ťavy čakajúce na nás začali poberať smerom nazad bez nás. Pohonič tiav, ktorý bol na kopci s nami, sa za nimi hneď rozbehol a našťastie sa mu ich podarilo dať zase dokopy. Po východe slnka sme sa pobrali nazad k ťavám a vydali sa na 20 minútovú cestu nazad k autám. Výdatne sme sa osprchovali, naraňajkovali a vydali sme sa na cestu smerom nazad do vnútrozemia. Odchádzame teda zo Sahary. Za dva dni tu strávené máme piesok snáď všade. V autách, kde človek siahne je jemný povlak piesku a to sme si dávali veľký pozor a všetko sme starostlivo zatvárali. Nedá sa nič robiť, bude treba poriadne povysávať. Náš ďalší cieľ bol kemp v modrej oáze, ktorá je najväčšou na Sahare a tečie cez ňu rieka, ktorá má jednu zvláštnosť, nevlieva sa do mora, ale končí v Alžíri na tamojšej časti Sahary. Teda “vpije” sa do piesku. Po ceste sme sa zastavili na trhu v Rissani, bol naozaj veľký a naviac oproti iným čo sme videli, sa na ňom predávali aj ovce, kozy, dobytok, somáre, kone a vlastne skoro všetko, čo človeka napadne. Väčšina obchodníkov doviezla svoj tovar na somároch, ktoré mali vedľa trhu svoje “parkovisko”. Videli sme teda parkovisko somárov, zaujímavé a zrejme málokde k videniu. Zaujímavý bol tiež predaj somárov, pretože kupujúci si na ňom skôr ako ho kúpil, urobil “skúšobnú jazdu”. Cena jedného somára je okolo 300 €. Keďže práve dozrievajú v Maroku ďatle, bolo ich na trhu veľmi veľa, rôznych kategórií. Po odchode z RIssani sme pokračovali smerom Erfoud a Er-Rachidia. V Erfoude sme sa zastavili v meste pri bankomate, aby sme si vybrali peniaze, hlavne na naftu. Bolo to však veľmi zlé rozhodnutie, nakoľko sa na nás okamžite “nalepilo” niekoľko absolútne neodbytných predavačov nepotrebných vecí a žobrákov. Zbavili sme sa ich až keď sme nasadli do áut a odišli. Mali skutočne výdrž, ešte pri našom odjazde sa snažili držaním sa áut donútiť nás, aby sme si niečo kúpili. Boli doposiaľ najotravnejší, akých sme v Maroku počas nášho doterajšieho pobytu stretli. Bolo to zrejme tým, že v Erfoude sa zastavuje len veľmi málo turistov, všetci pokračujú cez Rissani na Saharu. Podľa našich doterajších skúseností, v oblastiach kde je viacej turistov po dvoch – troch neúspešných pokusoch dajú predavači pokoj a idú ďalej (samozrejme otravovať niekoho iného). Za Erfoudom sme sa zastavili pri artézskej studni, z ktorej vystrekuje voda asi do 2 metrovej výšky. Voda je špinavá a slaná. Táto studňa vznikla vrtom američanov, ktorí tu robili skúšobný vrt na ropu. Namiesto ropy však našli slanú vodu. V júli a v auguste je studňa prázdna, žiadna voda z nej nestrieka. Pri ďalšej ceste sa začalo kaziť počasie a po pár minútach ako sme dorazili do kempu v modrej oáze a pripojili sa na elektrinu začalo pršať. Majiteľ kempu nás požiadal, aby sme radšej odišli, nakoľko v kempe bola ílovitá pôda, ktorá by nám znemožnila odchod. Pre túto oblasť bola predpoveď dažďa a búrok na dva dni. Majiteľ mal pravdu, pretože než sme sa zbalili rozmočila sa pôda tak, že sme mali problém odísť, takže to bolo v poslednej minúte. Premiestnili sme sa na parkovisko nad modrou oázou, ktoré bolo na kopci a bolo vysypané štrkom. Z neho už snáď odídeme. Večer sme si ešte pripravili náhradný plán, pretože kvôli počasiu asi nebude možné stráviť noc pri jazere Aguelmame De Sidi-Ali, v spoločnosti kočovníkov. Zrejme sa presunieme až do Azrou. To ale uvidíme až zajtra. Momentálne sa všade v okolí blýska a je zamračené, teda v noci ešte dosť naprší. Aj keď máme problémy so včasným zaspaním, nakoľko je tu o 2 hod. menej ako u nás, ideme spať a uvidíme ako to bude vyzerať ráno.

Zobudil nás ruch na ceste vedľa parkoviska na ktorom sme nocovali, nakoľko je piatok, teda pracovný deň. Ráno bolo na rozdiel od včerajšieho poobedia a večera krásne, slnečné, ale bola zima, iba 14 ºC. V karavane však bolo príjemne teplučko, takže po rannej hygiene a dobrej sprche sme vyrazili na cestu ďalej, smerom El-Rachidia, Midelt, Azrou, s cieľom dôjsť do kempu v Azrou. Po pár kilometroch sa pred nami začali v hmlistom opare objavovať prvé kopce Stredného Atlasu. Podľa mapy by sme mali Stredný Atlas prejsť vo výške cez 2100 m.n.m., teda skoro v takej, akou sme prechádzali Vysoký Atlas. Cez Er-Rachidiu sme iba prešli, nakoľko je tam viac vojakov ako obyvateľov, všade okolo cesty iba kasárne. Za Er-Rachidiou sme už začali pozvoľna stúpať do hôr, ktoré boli impozantné. Zaujímavé bolo, že tunel vysekaný do steny, dlhý asi 100 m, strážili vojaci. Stúpanie sa zväčšovalo a je zaujímavé, že je bez serpentín, teda plynulé, dlhé niekoľko kilometrov. Toto je náročné najmä pre nákladné autá, možno dole kopcom horšie ako hore. Keďže však premávka bola malá, dalo sa pomaly idúce nákladné autá kedykoľvek predbehnúť. Podľa našich postrehov je v Maroku plná čiara iba na označenie stredu vozovky, lebo ju nikto nerešpektuje. Predbieha sa kdekoľvek, niekedy dosť riskantne, napr. pred vrcholom kopca. Keďže takto jazdia domáci, predbiehali sme cez plnú čiaru aj my. Po ceste sme sa na chvíľku zastavili v Midelte v obchode s nerastmi, kde sme si na pamiatku kúpili zopár pekných kameňov. Tradične sa našlo zopár “otravovačov”, ale okrem jedného sme sa ich rýchlo zbavili. Jeden bol neodbytný a obchádzal dookola všetkých, nakoniec sme od neho jeden kameň kúpili. Ako mesto nebol Midelt ničím zvláštny, takže sme pokračovali ďalej po náhornej plošine vo výške 2000 m.n.m. Nakoľko sa blížil čas obeda, odbočili sme k jazeru Aguelmame De Sidi-Ali, jednak aby sme ho videli a tiež sa tam najeme. Bolo asi 3 km od hlavnej cesty. Pri jazere bola zima, iba 10 ºC a fúkal silný vietor. Podľa GPS sme boli v nadmorskej výške 2076 m.n.m. Podľa včerajšieho rozhodnutia sme zvažovali, či zostať pri jazere na noc. Bolo ale dosť zamračené a hrozil dážď. Po chvíli sa u nás zastavil nemecký geológ, ktorý v okolitých kopcoch hľadá striebro a povedal nám, že tam z predvčerajška na včerajšok nocovalo zopár karavanov, ktoré kvôli rozmočenej pôde zapadli až po nápravy do ťažkej ílovitej pôdy a museli zavolať traktor, ktorý ich odtiaľ vytiahol. Na traktor ale museli čakať 6 hodín. Bohužiaľ, zle sa postavili, nakoľko okolo jazera bola aj kamenitá pôda. Keď prišli k jazeru, svietilo ale slnko a nikoho nenapadlo, že by mohlo napršať. Nakoniec sme sa rozhodli, že ideme ďalej a ubytujeme sa v kempe poblíž Azrou. Pred Azrou sme ešte odbočili doprava do cédrového lesa a išli sme si pozrieť najväčší céder v Maroku, bohužiaľ už vyschnutý. Nechali ho stáť ako raritu kvôli jeho veľkosti. Okolo cédra pobehovali opice a ľudia ich kŕmili. Marika vybrala z auta celý chlieb v taške, že im kúsok odtrhne. Ani sa však nenazdala a už bola bez tašky. Skočila na ňu veľká opica a tašku jej bez váhania vytrhla. Bolo to tak nečakané, že to nemám ani odfotené. Opice zrejme videli že jedna má od nej chlieb, tak za ňou behali a ťahali ju za nohavice, zrejme že aj ony chcú, dostali však už iba kúsok tatranky. Všade v okolí cédra boli samozrejme stánky s minerálmi a rôznymi ďalšími, väčšinou nanajvýš nepotrebnými, predmetmi. V jednom stánku sme objavili krásny nerast, ktorý mal veľa krištáľov fialovej farby. Veľmi sa nám páčil, takže sme začali jednať o cene. Zo 70 € sme cenu stiahli na 45 € a jedno pivo. Takže sme obchod urobili. Okamžite sa ale na nás vrhli ostatní obchodníci, mali však smolu. Treba ale priznať, že zbaviť sa ich bola dosť robota a od jedného “zúrivca” som čakal, že mi hodí ponúkaný kameň do okna. Našťastie to neurobil, veľa však nechýbalo. Asi po desiatich minútach jazdy sme dorazili do kempu, ako včera aj dnes v kempe strašne pršalo. Nešťastie, oproti včerajšku, mal kemp aspoň v jednej časti pevnú, kameňmi vysypanú, odstavnú plochu. Počkali sme kým aspoň trochu prestane pršať a vybrali sme si miesta, pripojili sa na elektrinu a boli sme pripravení na noc. Kemp, aj keď malý, mal celkom pekné sociálky, dobrý tlak vody a konečne aj poriadnu elektrinu (funkčných 220V, 6A), čo bolo po vyše týždni prvý krát. Azrou je zaujímavé tým, že sú v okolí zimné rekreačné strediská s lyžiarskymi vlekmi. Zimná sezóna je tu od januára až do marca, tvrdia, že snehu je dosť a teplota sa pohybuje do -5 ºC. Teda v Afrike sa aj lyžuje, dokonca ani nie veľmi vysoko, Azrou leží vo výške 1530 m.n.m. Večer si naplánujeme ďalší deň, nakoľko máme jeden k dobru, máme času dosť. Odíjsť z Afriky skôr nemôžeme, lebo máme kúpené lístky na loď s pevným dátumom. Nevieme sa rozhodnúť, či stráviť tento deň naviac vo Fese, alebo niekde v prírode. K tomuto rozhodnutiu ešte pomôže počasie, teda uvidíme ako bude zajtra. K predpovedi počasia sa dostať nevieme, takže iba odhadujeme. Máme síce satelit, ale žiadnu európsku družicu tu nechytíme a nevieme parametre arabskej, takže sme bez príjmu.

V sobotu vstávame do krásneho slnečného rána. Vyrážame najprv do mesta Azrou, na ktorého okraji je náš kemp, aby sme si pozreli rôzne rezbárske výrobky z cédrového dreva. V meste sme bez problémov zaparkovali priamo v centre na parkovisku pre osobné autá a pešo sme sa vydali pozrieť rezbárov. Výrobky mali skutočne veľmi pekné, boli tam rôzne užitočné aj okrasné predmety, misky, podnosy, poháre, fľaše, lyžice a varechy, stoličky, zvieratá a veľa ďalších výrobkov. Keďže céder je veľmi kvalitné a trvácne drevo, každý si kúpil nejakú maličkosť, väčšinou misku. Po asi hodinovej prehliadke sme sa vrátili k autám a keďže v Azrou už nie je veľmi čo pozerať, vyrazili sme ďalej, do neďalekého Fésu (80 km). Po ceste, po ktorej sme väčšinou klesali, sme sa zastavili v meste Ifrane, ktoré nás už zďaleka prekvapilo európskym výzorom. Po dlhom čase sme videli domy so sedlovou strechou a škridlami, čo bolo priam potešenie pre oko. Dozvedeli sme sa, že toto mesto bolo hlavným sídlom Francúzov (počas kolonizácie Maroka), takže ho vystavali v európskom štýle. V Ifrane sme sa prešli po námestí, dali sme si pravú mocca kávu v kaviarničke s vonkajším sedením a potom sme pokračovali ďalej. Cesta nebola ničím zvláštna, iba ak kopcami Stredného Atlasu, ktoré sa pomaly za nami strácali. Ako sme sa približovali ku Fésu, ktorý má 1,2 mil. obyvateľov, premávka zjavne hustla a začala byť opäť po nejakom čase orientálna, čo som popísal v časti príspevku o Marrakechi. Fés je oveľa väčšie mesto ako Marrakech, čo bolo viditeľné už zďaleka. Na rozdiel od Marrakecha, ktorý je cely tehlovo červený, je Fés úplne biely. Všetky stavby sú biele, alebo aspoň kedysi boli, teraz je veľa z nich síce bielych, ale špinavých. Zďaleka sme videli obrovský futbalový štadión, podľa nášho odhadu tak pre 15 až 20 tisíc divákov so zakrytými tribúnami a s gigantickým osvetlením. Podobný štadión, ale o niečo menší, sme videli na začiatku Irfanu. Paradoxom je, že Maroko nemá futbalový tým a štadión zjavne zíval prázdnotou. Po prejazde okrajom mesta, čo nám celkom stačilo, sme našli kemp (Camping International de Fés), ktorý bol v bezprostrednej blízkosti štadióna. Pokiaľ sme teda mali štadión na dohľad, bolo jasné, že ideme ku kempu. Kemp je veľký, má rozlohu 25 ha a je celkom slušne vybavený. Celá plocha kempu je porastená stromami, cesty aj státia sú dobre vyznačené a je k dispozícii elektrina 220V, 10A, ktorá na rozdiel od niektorých iných kempov, kde sme boli, aj fungovala. Nakoľko dni sú tu koncom októbra ešte horúce a noci studené, bez problémov sme mohli používať klimatizáciu aj kúrenie na elektrinu. Všetko fungovalo bez jediného výpadku. Sociálky fungovali, boli aj celkom čisté, nechýbal však smrad v ich okolí. Jednoznačne je v Maroku problém s kanalizáciou, ktorá neexistuje, preto je skoro všade pri sociálnych zariadeniach smrad, miestami dosť neznesiteľný. Podvečer sme si objednali taxíky a išli sme sa pozrieť do hotela Les Merinides, ktorý je na kopci nad mestom a z jeho terasy je krásny výhľad na mesto. Pri káve sme počkali až do úplného zotmenia, aby sme sa pozreli na nočný Fés, ktorý má celkom tri časti, nové mesto, staré mesto (medina) a židovská časť mesta. Po návrate sme trochu oslavovali narodeniny jedného z účastníkov a okolo polnoci sme zaľahli, nakoľko nás čakal ťažký deň.

Nedeľa ráno, nádherné slnečné počasie, teplota 20 ºC. O deviatej pre nás prichádza malý autobus, je to cenovo výhodnejšie ako taxíky. Nakoľko sa chystáme do mediny, ktorá je vlastne celá súčasne Souks, najali sme si miestnu sprievodkyňu. Hlavný dôvod bol, že Souks vo Fése je tak veľký, že sa z neho nedá vyjsť von, cudzinec sa po pár krokoch stratí a nastanú veľké problémy. Rozloha mediny Fésu je 350 ha (pre porovnanie, Zlaté piesky v Bratislave majú cca 12 ha) a je v ňom cez 9000 uličiek! To je naozaj ohromné bludisko, pred ktorým treba mať rešpekt. Počas nášho pobytu sme vo viacerých Souksoch, najväčšie boli v Rabate a Marrakechi, dnes už vieme, že to boli v porovnaní so Souksom vo Fése malé a prehľadné Souksy. Ráno sme teda nasadli do minibusu a trochu sme jazdili po meste s odborným výkladom, čo kde vidíme. Navštívili sme kráľovský palác, samozrejme iba zvonku, hlavnú ulicu židovskej štvrte, v ktorej už dnes bývajú iba chudobní židia, bohatí si postavili domy v okolí Fésu. Navštívili sme keramickú výrobňu, v ktorej vyrába rôzna keramika výlučne manufaktúrnym spôsobom ručne. Táto výroba, ani výrobky nás ničím nenadchli, snáď iba, že sme videli výrobu spôsobom zodpovedajúcim tak 19 storočiu. Z keramickej výrobne sme sa presunuli minibusom ku vchodu do Souksu, teda do mediny Fésu. Vchodov je tam viacero, ale toto bol hlavný vchod do starého mesta a bol patrične vyzdobený. Souks vo Fése je skutočne ohromujúci, všetko čo sme doteraz videli sa s týmto nedá vôbec porovnať. V prvom rade je to jeho obrovská rozloha, ktorá sa dá prejsť iba za viacero dní. Skutočne po chvíli ako sme do Souksu vošli, stratili sme úplne akúkoľvek orientáciu. Ďalej je tu iné rozloženie predavačov, každá ulička je špecifická pre istý druh výrobkov. Samozrejme “najakčnejšie” to je pri mäse a rybách. V Soukse vo Fése však nie sú iba predavači, ale je tam aj veľa výrobcov, resp. sú tam aj firmy. Ak prvú sme navštívili dielňu a obchod kovorytectva. Videli sme ručné spracovane najmä bronzu a striebra, niektoré v kombinácii so sklom a keramikou. Boli to skutoční umelci a spod ich rúk vychádzali nádherné výrobky. V obchode boli už hotové produkty, ktoré boli prekrásne. Poniektorí odchádzali z obchodu o pár EUR ľahší. Ďalej sme sa zastavili v škole koránu, ktorá už dnes pôsobí v nových priestoroch a tie, ktoré sme videli boli iba ako múzeum. Súčasťou školy bola malá mešita, ktorá však bola funkčná a samozrejme nás do nej nepustili. V tejto škole môže študovať aj “neveriaci”, teda nie muslim, jedinou podmienkou je znalosť arabského jazyka slovom aj písmom. Na škole sa vyučujú okrem koránu aj ďalšie predmety, napr. filozófia, matematika, lekárske vedy atď. Po prehliadke školy koránu sme pokračovali ďalej po ľuďmi preplnených spletitých uličkách Souksu, z ktorých niektoré boli široké sotva 50 cm. V týchto úzkych sa samozrejme nič nepredávalo, pretože sa v nich nedokázali stretnúť ani dvaja ľudia. Po ceste k výrobcovi a predajcovi muslimských odevov pre mužov aj ženy sme prešli okolo veľkého množstva predavačov rôzneho tovaru. Odrazu sa ozval pred nami krik a vidíme, že sa davom prediera “zásobovač” s mulom plne naloženým prepravkami s Coca-Colou. To by človek naozaj neveril, že týmto mraveniskom ľudí v úzkych uličkách prejde ešte aj mul s tovarom. Toto sme neskôr videli ešte viac krát. Keď počujete varovný pokrik, treba rýchlo uhýbať, lebo mul s tovarom ide svojim tempom a nezastane. Videli sme dokonca aj “súpravu” štyroch zviazaných somárov s tovarom, pričom pohonič išiel za nimi a predného somára “riadil” hlasnými pokrikmi. Zistili sme teda ako tu funguje zásobovanie obchodníkov tovarom a výrobcov surovinami). Tu skutočne nie je nič nemožné. Po prehliadke výrobcu odevov, kde sme nič nekúpili, sme sa vybrali spleťou uličiek ďalej, až sme dorazili do “fabriky” na spracovanie koží. Vošli sme síce do jej obchodu, ale z tretieho poschodia, na ktoré sme išli po točitých schodoch širokých asi 50 cm, sme zhora videli väčšinu spracovania kožušín. Hneď pri vchode do obchodu sme každý dostali trochu čerstvej mäty. Najprv sme nevedeli čo s ňou, ale za chvíľu to bolo jasné. Tlmili sme ňou jednak pach spracovanej kože, ktorej tam bolo vo forme výrobkov obrovské množstvo a úplne hore bolo treba tlmiť pach, ktorý sa šíril z výroby. Spracovanie a výroba kože a kožených výrobkov bola opätovne ako pri keramike plne ručná. Zhodli sme sa na tom, že vo výrobe vládli až neľudské podmienky. Robotníci pri spracovaní surových koží, ktoré sa močili v rôznych roztokoch a nakoniec v kadiach s farbou, boli bosí a stáli priamo v kadiach s kožami. Otrasné, priam neľudské, podmienky. V obchode s koženými výrobkami poniektorí kúpili zopár výrobkov, o cene sa dalo celkom dobre jednať. Veľmi dobrú kvalitu mali výrobky z kozľacej kože, ktoré boli odolné vode aj ohňu. Mali sme možnosť to priamo vyskúšať. Pri ďalšom potulovaní sa mraveniskom Souksu sme prišli ku vchodu do mešity, ktorá je tak zaintegrovaná v stavbách mediny, že ju vlastne zvonku nevidieť. Je to však obrovská mešita, do ktorej súčasne vojde až 20 tisíc ľudí a po mešite v Mekke a Casablanke je to tretia najväčšia mešita arabského sveta. Má celkom 24 vchodov a jej minaret je viditeľný iba pri pohľade na medinu zvonka. Hustá spleť úzkych uličiek s pomerne vysokými stavbami znemožňuje uvidieť minaret zvnútra mediny, aspoň nám sa to nepodarilo. Do mešity nás samozrejme nepustili, cez vstupnú bránu sa nám podarilo nafotiť aspoň časť nádvoria. Po ďalšej pol hodine sme sa dostali k reštaurácii v medine, kde sme mali ochutnať marocké špeciality. Jedáleň bola úplne orientálna s rôznymi klembami, ornamentami a pri stoloch sa sedelo na akýchsi sedačkách, na ktorých sa dá následne aj meditovať (to sme ale nepraktizovali). V prvom momente, keď sme vošli do jedálne a uvedomili sme si kde sme a čo je vonku za stenami, sme sa chceli otočiť a odísť. Marika ešte vo vstupných dverách priam zhíkla – “tu ideme jesť”? Nuž naša sprievodkyňa istým krokom vstúpila dovnútra a my za ňou. Trochu sme sa ukľudnili, keď sme uvideli, že za stolmi sedia iba cudzinci – turisti. Ponuka jedla nás ale vôbec neočarila a zrejme keď sme dostali informáciu, že ochutnáme marocké špeciality, bolo zabudnuté na to, že sme tu už tretí týždeň. Tak ako konštatoval Feri, tu nás už nič neprekvapí. Tak aj bolo, mohli sme si vybrať zeleninu, to bolo ako predjedlo, kus-kus, tažin, alebo šašlík. Feri najedol radšej nič, Marika iba kurací šašlík a ja som si dal kurací šašlík a kura zapečené v ceste (skoro štrúdľovom) a posypané škoricou. Nuž jedlo bolo “nič-moc”. Poobede ako obvykle bola misa s ovocím. Z tej sme si dali iba čo bolo v šupke a jedli sme samozrejme iba to čo bolo pod ňou. Síce sme sa tešili na špeciality marockej kuchyne s myšlienkou že už predsa nie sme na Sahare, ale nevyšlo to. Poobede sme vyrazili na ďalšiu hodinu putovať Souksom. Zase sme prešli okolo veľkého množstva predavačov, sem tam nás “otravoval” aj nejaký pocestný predavač zbytočností, dali sa však po chvíli “odbiť”. U jedného predavača sa nám páčili ďatle a keďže už v Maroku končíme, chceli sme si kúpiť domov celý kartón. Pri kúpe som mal zaujímavú príhodu, predavač mi chcel vyjsť v ústrety a dať mi ochutnať datľu s orechom. Zobral jednu datľu, prstom z nej vytlačil kôstku, poriadne ju pomliagal v dosť (viditeľne) špinavých prstoch, zbalil do nej vylúpnutý orech a podal mi ju nech ochutnám. Nuž, samozrejme som odmietol, čo on zase nedokázal pochopiť. Takto nám ponúkali skoro každé ovocie, poriadne dochytané a domliagané v špinavých rukách. Ďatle ale mal krásne, tak sme ich kúpili. V karavane sme potom zistili, že sú vynikajúce a majú dosť inú chuť ako keď ich kupujeme u nás doma. Okolo pol piatej sme nasledujúc sprievodkyňu nejakým spôsobom vyliezli zo Souksu, z ktorého sme po celodennom putovaní videli iba zlomok. Okamžite sme boli obklopení niekoľkými predavačmi rôznych čačiek a množstvom detí, z ktorých každé chcelo dirham. Treba si ale dať pozor a byť neoblomný, ak dostane jeden, spustí sa peklo a priženie sa celá “tlupa” detí. Z toho sa potom dá iba ťažko vymotať. Za chvíľu pre nás prišiel náš minibus a zaviezol nás, poriadne zničených, do kempu. Všetci sme skonštatovali, že sme riadne unavení, takže sme skoro hneď po sprche zaľahli. Zajtra nás vlastne čaká posledný deň putovania po Maroku, presunieme sa do Asilahu, odkiaľ ďalší deň ráno odchádzame na trajekt do Španielska.
Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku Októbrová cesta po Maroku


Niekoľko slov záverom

Nuž čo povedať na záver? Bola to veľmi zaujímavá cesta a myslíme si, že sme mali možnosť spoznať celé Maroko, jeho ľudí vrátane ich života a čiastočne aj zvykov. Voľba karavanu ako prostriedku pre dopravu aj bývanie je pre tento účel jedinečná, nakoľko akýmkoľvek iným spôsobom by tento zámer nebol realizovateľný, určite aspoň nie v takomto rozsahu. Všade na cestách sme mali zabezpečené kvalitné ubytovanie s kompletným sociálnym zázemím, kuchyňou aj špajzou a neboli sme odkázaní na žiadne miestne služby. Keďže sme prešli veľkou časťou Maroka, až na zopár miest vlastne celým, bolo vynikajúce, že sme sa nemuseli denne sťahovať do iného hotela, rozbaľovať a baliť veci, nosiť ich na izbu a ráno zase do auta. Skrátka, kdekoľvek sme zastavili, aj pri ceste alebo na parkovisku, všade sme mali svoju “hotelovú izbu” so sebou. Opätovne sa potvrdilo, že karavan je najlepší prostriedok na spoznávanie krajín, ich prírody, kultúry, pamiatok a ľudí.
KARAVAN.SK
KARAVAN.sk s.r.o.
Seredská 247/4012
917 05 Trnava – Modranka
Slovenská republika